CINOBAŇA. Žil v dome na spadnutie v Ipeľskom Potoku obklopený vecami, ktoré našiel na smetisku. Mnohí Antona Noveka poznali ako čudáka. Pre novinárov bol jeho spôsob života zaujímavý a tak sa príbeh muža, ktorý žil medzi nepotrebnými vecami, ktoré už dávno doslúžili, viackrát objavil v rôznych médiách.
Po smrti kamaráta sa cítil opustený
V záhradke nad Utekáčom pestoval zemiaky, fazuľu i zeleninu. Väčšinou sa najedol u susedov. Pomáhal im na ich gazdovstve a oni mu za to dali jesť. „Dali mi aj uniformu, no tú som si obliekal len vo sviatok. Keď mi zomrel kamarát Jurko Gabľas, bolo mi smutno. Nemal som ku komu chodiť,“ hovorí Anton.
Spomínal novinárov, ktorí ho zaviezli na smetisko do Poltára a tam ho fotili. „To vám bolo smetisko, aj televízor som tam našiel. Mal som ich už šesť, ale ani jeden nefungoval,“ hovorí s detskou úprimnosťou dôchodca.
Vychodil päť ľudových. Bol pastierom, strážnikom i sluhom. Anton bol sirota. Ako dvojročného si ho adoptovali manželia Novekovci. Dnes má Tonko 78 rokov. Býva v Cinobani, kde sa o neho stará Zdenka Fodorová.
„Pred siedmimi rokmi som bola nezamestnaná. Urobila som si opatrovateľský kurz. Tonko nechcel ísť do domova. Vtedy mal 71 rokov a bol vo veľmi zlom stave,“ spomína Zdenka. V novembri 2008 si ho vzala k sebe. Začiatky boli ťažké pre oboch. Tonko, ktorý sa dovtedy zaobišiel bez kúpelne, práčky, postele či televízora a nevadilo mu, že žije medzi smeťami, si ťažko zvykal na „normálny život“.
Zdenka by ho rada doopatrovala
Pre muža, ktorý dovtedy nechodil po doktoroch a keď ho škrabalo v hrdle, dal si domácej pálenky so škoricou, boli dve mozgové príhody pred štyrmi rokmi zdrvujúce. Navyše sa pridružil aj alzheimer.
„Keď sa ho opýtam, kto som, odpovie mi, že mama. Vtedy ho k sebe pritúlim a pohladím,“ hovorí Zdenka. Bez pomoci priateľov Jána Fodora, Heleny a Erika Grantnerovcov z Málinca a Viliama Weisshäupla z Cinobane by starostlivosť o Tonka nezvládla.
„Rada by som ho doopatrovala. Tonko je dobrý človek, zaslúži si to,“ dodá Zdenka.
