UTEKÁČ. Život na lazoch zvláda výborne. Hoci má Anna Skruteková 80 rokov, pokojne by ste jej tipovali o desať menej. V útulnej drevenici na samote zvanej Ďurkovka žije už viac ako polstoročie. „Vydala som sa sem, no už šestnásť rokov som vdova,“ hovorí čiperná dôchodkyňa.
Na lazoch sa to jednému ťažko zvláda, najmä žene. Vtedy človek zistí, aký zmysel má život v páre. Pred piatimi rokmi si Anna našla pomoc do chalupy. Odvtedy sú so susedom Jánom Priatkom nerozlučná dvojica. Rozumejú si a vzájomne si pomáhajú.
Anna zostala na samote, tam je doma
Cesta k jej drevenici vedie strmhlav dohora. Cez leto je sem ľahší prístup, cez zimu ťažší. Vtedy je tu pánom sneh a mráz, ktorý zachádza za nechty i pod kožu.
„Keď som sem prišla, ťažko som si zvykala. Všade vôkol boli samé hory, len kde tu stúpal ponad kopce dym. To práve vzdialený sused priložil do pece,“ hovorí Anna.
Rada spomína na časy, kedy ľudia z vrchov boli ako jedna veľká rodina. Kokavské lazy vtedy žili. Dnes ich väčšinou obývajú chalupári. Anna zostala, tu je doma. Napriek veku zvláda hospodárstvo výborne. Prasiatko dochová, záhradu obrobí, i s kosou a kosačkou vie narábať. „Mám peknú košarinu. Sused sľúbil, že si seno kúpi,“ teší sa.
Bola i je naladená na veselú nôtu
V drevenici má izbu a dve kuchyne. Zdobia ju dve murované pece a doma tkané koberce. „Krosná vedel voľakedy zhotoviť každý poriadny chlap. A každá poriadna gazdiná a dievka vedeli na nich tkať. Tam, kde bolo menej detí, stáli uprostred izby, tam, kde ich bolo viac, stáli v kúte,“ hovorí Anna.
Tunajšie ženy tkali cez zimu, keď nebolo roboty v záhrade, na poli či na dvore. Keď zmizol sneh, čo bolo spravidla koncom marca, a na lúke sa zazelenala tráva, prestali tkať. „Oj, dosť som sa ja natkala. Mladucha musela mať do výbavy okrem plachiet a duchien aj košele.“
Anna bola od mladosti naladená na veselú nôtu. Hoci bol na lazoch život tvrdý a ťažký, rada si zavtipkovala. „Slušne som využila čas na tejto zemi a ešte aj využijem. Veď teraz sa mám dobre. Dôchodok mi chodí, sily ešte mám, vychovám a dopestujem všetko, čo mi treba,“ hovorí.
Musíte sa spoľahnúť sami na seba
Sedemnásť rokov odpracovala v lesoch. Či pršalo alebo pálilo slnko, sadenice nepočkali. „Veľakrát sa stalo, že nás z čistinky vyduril medveď. Vždy ich tu bolo dosť. Aj teraz ich je a diviakov ešte viac. Susedovi požrali krumple, ktoré posadil. Niekedy prídu aj k mojej záhrade.“
Po lekároch hodila málo. „Raz, keď bol môj muž chorý, poprosila som lekára, aby ho poslal do kúpeľov. On sa na mňa pozrel a ubezpečil, že môjmu chlapovi žiadne kúpele netreba, že tu má všetko – dobrý vzduch i čerstvú vodu. Tak veru.“
Musíme jej dať za pravdu, vzduch je na Ďurkovke perfektný a voda zo studne ešte lepšia. Príroda v človeku rozvíja niečo odlišné ako mesto. Život na lazoch má podľa Anny svoje plusy aj mínusy. Plusy sú tunajší pokoj, sebestačnosť či pozitívna energia.
„No človek sa tu musí spoľahnúť sám na seba. Keď si nezaopatríš drevo na zimu, zamrzneš. Potraviny sa kupujú do zásoby. V dome nikdy nemohla chýbať múka a soľ. U nás sa hovorilo, že zima môže nastať vtedy, keď je kapusta natlačená v sude a zemiaky z poľa uskladnené v pivnici,“ hovorí Anna. Vychovala dve deti. Žijú v meste, no na rodičovský grunt sa radi vracajú.
Žije tak, ako bola zvyknutá, vyhovuje jej to
Anna vstáva za svitania. Nemusela by, no bola tak naučená. „Dobrá gazdiná v posteli nikdy nevylihovala. Od rána si vysúkala rukávy a skončila až večer,“ hovorí.
Televízor ju veľmi nebaví, ale občas ho predsa len pozerá. „Len samé darobniny tam dávajú. Politika ma nezaujíma. Veď aj teraz tí utečenci, koľko ich je. To nemôže dobre skončiť. Ja som už vojnu prežila, mrcha vec vám to je. No hádam sa tento svet umúdri a tretia svetová už nebude,“ zamudruje gazdiná.
Na kokavské lazy sadá súmrak. Anna sa chystá zatvoriť prasiatko do chlieva. „Minulý rok som mala dve. Ale deti mi povedali, aby som sa už šetrila, že mi stačí jedno. Dcéra ma volá na zimu do mesta. No neviem, či pôjdem, tu mi je dobre,“ dodá Anna.
