HRADIŠTE. Hradišťania sú hrdí na svoju obec i svojich predkov. Dlhé roky bolo obyvateľstvo Hradišťa zložené z dedinčanov, ktorí žili v doline Držková, z vrchárov z hradišských lazov a tých, ktorí žili v Hrabovskej v Ipeľskej doline. Prví obyvatelia sa na tunajšie lazy prisťahovali v roku 1890. Pochádzali z Hriňovej a Podkriváňa. Tunajšie hory vlastnili Sentivániovci. Boli to bohatí páni. Hory a pôdu najprv ponúkli Hradišťanom. Hoci to bol výhodný obchod, miestni neprejavili záujem.
„Ktovie, prečo sa tak rozhodli. Možno ich odradili husté hory a reči o robote, čo by aj koňa zabila,“ zamýšľa sa Pavol Lašák, starosta obce.
No nech to bolo tak či onak, do vrchov sa sťahovali cezpoľní. Prišli Štefančíkovci, Fajčíkovci, Katreniakovci či Mužíkovci. Kočovali, orali, chovali statok, tkali plátno, na Bukovských hrbkoch pálili uhlie. Na lazoch bol život ťažký, ale krásny. V 60-tych rokoch tu žilo 400 ľudí. Dnes ich už obývajú len chalupári.
„Som rád, že sa na lazy vrátili bratia Štefančíkovci, ktorí tu hospodária. Predtým bol chotár zarastený, teraz je to iné. Sú to dobrí hospodári, vyčistili ho,“ hovorí starosta.
Hradište je príťažlivá obec aj pre cudzincov
Stredom Hradišťa preteká potok zvaný Držkovo. Keďže tu cesta končí, je tu pokoj a ticho. Ak by sme hodnotili vzhľad dediny, Hradište by nepochybne dostalo jednotku. Obec je upravená a je nielen pre domácich, ale aj pre cudzincov príťažlivá. Okolité hory a vrchy chránia Hradište pred horúčavou a vetrom. Ľudia sú tu k sebe milí, priateľskí.
„Hrdosť a lokálpatriotizmus majú Hradišťania v krvi,“ hovorí starosta. V poslednej dobe ho potrápil problém so štátnymi lesmi, ktoré majú v správe miestny potok.
„Dva až trikrát do roka by bolo treba koryto vyčistiť. No akosi sa k tomu nemajú. Niekoľkokrát sme Držkovo vyčistili svojpomocne, ale obec šetrí každé euro, nechceme, aby sa to stalo pravidlom,“ posťažuje sa Lašák.
Pred siedmimi rokmi dolnú časť dediny vytopilo. „Už by sme to nechceli zažiť,“ dodá starosta.
Stoličku starostu zdedil po švagrovi
V Hradišti žije okolo 240 ľudí. Väčšinou sú to dôchodcovia. „Dedina starne. Rodí sa tu málo detí,“ hovorí starosta, ktorý dúfa, že sa tento trend zmení. Nezamestnaných v obci spočítate na prstoch dvoch rúk.
„Každé ráno od nás odchádza tridsať áut. To ľudia idú za robotou do okresných miest,“ hovorí Lašák, ktorý v Hradišti žije 28 rokov. Priženil sa sem z Poltára.
Stoličku starostu prevzal pred troma rokmi po svojom švagrovi, ktorý podľahol chorobe. Starosta je večný optimista. Hovorí, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Z ročného rozpočtu vo výške 50-tisíc eur sa každý rok snaží čosi ušetriť na zveľaďovanie obce.
„V tomto roku sa nám podarilo opraviť dva bočné závozy i cestu na cintorín. Predtým sme dali do poriadku obidva mosty, zábradlie okolo kostola, vydláždili sme dvor pri kultúrnom dome a spravili zrub pri obecnej studni,“ vymenúva starosta mini projekty. Aj miestne kvetináče si zhotovili Hradišťania svojpomocne. Navrhol ich starosta.
Kým neprišiel volejbal do hál, Hradište hralo vysokú súťaž. Časy sa však zmenili, ale tunajší ľudia na volejbal nezanevreli. Radi si zahrajú turnaje so susednými obcami.
Zásluhou Frfľoša vznikla kniha
V obci už od roku 2007 vychádza obecný časopis Frfľoš. Pod palcom ho má Miro Šesták. Časopis informuje nielen o akciách v obci, sú tu aj zaujímavé reportáže, editoriály či príbehy. „Mňa spovedali už 21-krát. Je super, že máme Frfľoša,“ hovorí starosta.
Hradišťania môžu svoje podnety, pripomienky a príspevky hádzať do verejnej schránky. Zásluhou Frfľoša vznikla aj monografia Hradište. Obec ju vydala na vlastné náklady a zo sedemsto výtlačkov zostalo starostovi už len tridsať. Vďaka knihe, ktorá má až šesťsto strán, sa o Hradišti dozvedeli v Amerike, Rakúsku či Nemecku. V týchto dňoch vydal obecný úrad ďalšiu knihu „Hradište Čabasabady 1995-2015“.
V podstate sme v nej zhrnuli našu dvadsaťročnú spoluprácu s našou družobnou obcou Čabasabady v Maďarsku, ktorá je najmladšou obcou Békešskej župy.
Z cecíčiek varili slivkový lekvár
Obec má vlastné kompostovisko, je tu obchod i krčma.
„Už máme aj drvič odpadu. Zaplatili sme zaň 2800 eur,“ pochváli sa starosta. V šuplíku má projekt na obnovu okolitých ovocných sadov. „U nás sa vždy urodili chutné jablká a slivky. Hradišťania ich volali cecíčky. Tunajšie ženy vedeli z nich variť chutný slivkový lekvár. Aj dnes ho varia, ale už nie v kotloch na dvoroch, ale v hrncoch na sporákoch. My ho robíme v rúre. Má to jednu výhodu, nemusím ho miešať.“
Pri cintoríne stoja dva staré gaštany. Sú chránené. Ich vek sa odhaduje až na 300rokov. „Nedávno ich ošetrili odborníci a skonštatovali, že sú v pomerne dobrom stave.“
Pri našom rozhovore zazvoní starostovi telefón. Lašák sa teší dobrej správe. „Volali mi energetici, opravia sieť v časti zvanej Hrabovská. Už dlhšiu dobu tam prúd kolísal,“ hovorí starosta.
Slová chvály adresuje občianskemu združeniu Pre Hradište. Sú v ňom aj dvaja obecní poslanci a starosta. „Členovia združenia sa pričinili o vyčistenie chátrajúceho ovocného sadu,“ hovorí Lašák.
Hoci tu nemajú školu ani škôlku, v dedine je život. Hradište ožije najmä v piatok a cez víkendy, keď sa do dediny vracajú príbuzní tunajších rodín.
Kronika ukrýva zaujímavé príbehy
Miestna kronika ukrýva mnohé tajomstvá. Okrem iného aj to, že hradišské lazy mali svojich Jánošíkov. Jožo meral dva metre a Paľo s Kočalkom boli nižší len o dlaň. Traja chlapci vraj napodobňovali legendárneho zbojníka. V krčme v Drahovej potiahli súdok rumu. Teperili ho až domov na lazy. Takí boli natešení, že už sú doma, že ho prudšie položili na zem. Obruče tlak nevydržali a rum sa vylial po izbe.
V kronike sa píše aj toto: „Muselo byť v tejto romantickej krajinke ľuďom dobr
e, keď sa tu ujo Jano Spodniak dožil 104 rokov a mal zdravé zuby a čierne vlasy. Mal nohy, že Baťa nemal také veľké kopyto, aby nášmu Spodniakovi obuv vyrobil. Za celý život vraj nezjedol ani kilo cukru, ale pálenôčky si rád vypil.“
Výstup na Jaseninu je obľúbený
Hradišťania sú pyšní na tunajšie lazy. Do polovice k nim vedie asfaltka. Nájdete tu i malý cintorín. Pokoj nebožtíkov tu strážia staručké lipy a smreky. V strede je kaplnka, ktorú postavili v roku 1923 z peňazí tunajších veriacich.“
„Najvyšší vrch je Jasenina, ale tá už patrí do krňanských lazov. Leží v nadmorskej výške 995 metrov nad morom. Pravidelne robíme na vrch turistický výstup, ktorý je známy v celom Poltárskom okrese,“ hovorí starosta. Ukáže nám obecnú knižnicu a dielňu, v ktorej nezamestnaní, hlavne počas zimy, robia kvetináče i lavičky. „Na nákup kníh ročne vyčlením dvesto eur. Ľudia chcú čítať a to je dobre,“ dodá Lašák
