V galérii sa dá snívať, cestovať a ak treba, tak aj stratiť sa

Hovoríme s Evou Ľuptákovou, riaditeľkou Oravskej galérie v Dolnom Kubíne.

PhDr. Eva Ľuptáková

V počiatočnom období sa galéria venovala najmä zberateľskej a výskumnej činnosti. Za prvé dva roky existencie sústredila 1 920 exponátov, ktoré položili základ dnešných kolekcií. Koľko umeleckých diel vlastní galéria dnes?

Zberateľstvu sa nikdy neprestala venovať. Práve ono sa stalo dominantným a fundamentálnym pre budúce trvalé expozície, ktorých má galéria deväť v troch okresoch Oravy. Každá iná slovenská galéria by mala problém, a vlastne aj má, postaviť toľko kvalitných a zaujímavých kolekcií. Do konca roka 2015 sa galéria stará o 8 500 výtvarných diel v ôsmich výtvarných disciplínach.

Podľa čoho ich vyberáte? Čo musí spĺňať dielo, aby sa dostalo do zbierkového fondu Oravskej galérie?

Podľa kvality, podľa historického obdobia, podľa kontextov, ktoré dlhoročne vytvárame pri budovaní zbierky.

Čo je základným poslaním galérie dnes? Súvisí s rozširovaním zbierok aj záujem ľudí o výtvarné umenie?

Poslanie Oravskej galérie sa nemení. Nemá sa prečo. Program a smerovanie boli skutočne sformulované nadčasovo a celých päť decénií aj dôsledne napĺňané. Moji predchodcovia, zakladatelia galérie Ignác Kolčák, Ctibor Belan a Juraj Langer odviedli priekopnícku, diplomatickú a odbornú robotu v takom rozsahu, aký sa potom už na Slovensku nezopakoval.

Záujem ľudí o výtvarné umenie je samostatná kapitola. Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že áno, zbierky súvisia so záujmom ľudí o výtvarné umenie. Ak ponúkneme kvalitný výstavný titul, je oň záujem. Ak niečo zanedbáme, veľmi rýchlo sa to na návštevnosti prejaví.

Pri zrode Oravskej galérie ju ľudia nazvali „oravskou šťukou“. Prečo? Akým prirovnaním by ste ju nazvali dnes?

Asi preto, že bola dravá, ochotná sa popasovať so všetkými prekážkami, ktoré musela prekonať. Veľmi sa v hodnotení rýb nevyznám, ale myslím si, že je pokladaná za kvalitnú rybu. Rozhodne mäsko je dobré.

A dnes? Nič by som nemenila. Celé desaťročia sa snažíme robiť poctivú galerijnú robotu, snažíme sa o to, aby sme boli dôveryhodní a samozrejme sa tešíme zo všetkých úspechov, malých, alebo aj tých väčších. A k tomu je trochu dravosti vždy treba.

Za polstoročie pripravila galéria 577 výstav slovenského a zahraničného výtvarného umenia. Foto: Stanislav Bodorík

Vediete galériu od roku 1984, teda už 31 rokov. Ktoré obdobie bolo pre ňu najpriaznivejšie a naopak, ktoré umeniu príliš neprialo?

Nemám pocit, že by som mala hovoriť o prajných a neprajných rokoch. Z jednoduchého dôvodu. Tím ľudí, ktorý robí v Oravskej galérii, je od vzniku galérie nastavený na vysoký výkon a pracovitosť. Vždy sa musel spoľahnúť len na seba a svoje schopnosti.

V každom desaťročí sa nám podarilo zrealizovať niečo mimoriadne – či už rekonštrukcie budov, revitalizácia stálych expozícií a vybudovanie nových, zakúpenie novej osobnej motorovej lode, dobudovanie bezpečnostného systému a mnohé ďalšie práce, ktoré sme sa naučili robiť vo vlastnej réžii a s našimi kmeňovými zamestnancami. A čo je veľmi dôležité, ani v jednom desaťročí sme nepoľavili v dopĺňaní zbierkového fondu galérie. Viackrát sa v histórii potvrdilo, že čím zložitejšiu dobu sme žili, o to bola invenčnejšia pre umenie a témy, ktoré umelci spracúvali. Dĺžka pôsobenia pre mňa osobne znamená ešte väčší pocit zodpovednosti, ktorý zaväzuje.

Ako vnímate záujem verejnosti o umenie všeobecne? Zmenil sa za polstoročie? Akú úlohu zohrávajú galérie pri budovaní citu ku kráse?

Samozrejme, s dobou sa mení aj záujem návštevníka. Dnes je už poučenejší, rozhľadenejší, má k dispozícii súčasné technológie, ktoré mu umožňujú prístup k neobmedzenému množstvu informácií. Aj Oravská galéria ponúka v súčasnej dobe virtuálnu prehliadku stálych expozícií v Župnom dome v Dolnom Kubíne, ktorú sme pripravili v rámci Google Art Projektu. Úžasná vymoženosť – v nedávnej minulosti nepredstaviteľná. Je otázne, či a nakoľko toto všetko pomáha formovať vkus a cit pre umenie. Chcela by som veriť, že áno.

Dá sa povedať, že výtvarné diela predstavujú krásno?

V 21. storočí sa vnímanie a pohľady na výtvarné umenie výrazne zmenili. Dnes už nie je prioritou vizuálne príťažlivá forma, dôležitým je aj obsah a aj posolstvo, ktoré v sebe dielo nesie. S kritériami vnímania umenia napríklad v intenciách 19. storočia by sme už dnes nevystačili. Dokonale realisticky namaľovaný portrét, alebo krajinu nahradila fotografia a poslanie vizuálneho umelca dostalo nové kontúry.

Ste historičkou umenia, prečo ste si vybrali práve túto profesiu?

Ako to už v živote býva, na strednej škole v Spišskej Novej Vsi, kde som študovala bytovú architektúru, som nemala o profesii historika umenia ani potuchy. Vybral mi ju vlastne môj profesor, ktorému bolo jasné, že zo mňa nikdy nebude dobrá bytová architektka. Postupne mi pribúdalo viac a viac teórie o umení, pripravovala som prednášky pre spolužiakov a bolo len prirodzené, že som si podala prihlášku na Filozofickú fakultu do Brna. V tom roku vedu o výtvarnom umení v Bratislave neotvárali a dodnes som vďačná osudu či okolnostiam za dar, ktorým bolo moje štúdium na Masarykovej univerzite.

Rada by som uviedla definíciu historika umenia – kurátora, ktorú vymysleli študenti umeleckých škôl. Kto je kurátor? Vedec, manažér, esejista, sprostredkovateľ, tvorca výstav, hľadač, umelec, modelový divák, manipulátor, mediátor, project manager, finančný manažér, marketing / fundraising / PR manažér, produkčný, facilitátor, liaison officer, dievča / chlapec pre všetko, uomo universale. Súhlasíte?

Ktoré obdobie vo vývoji umenia, ktorý smer, je vám osobne najbližší?

Neodpoviem jednoznačne. Ani sa to celkom nedá. Po tých desaťročiach v jednej profesii, v jednej robote mám „profesio-nálnu deformáciu“. Okamžite začnem dielo vyhodnocovať, posudzovať, ak je voľné, už ho komponujem do kolekcie zbierok našej galérie. Školu som končila diplomovou prácou z gotickej architektúry. So stredovekom sa stretávam dodnes, ale už s maliarskymi a sochárskymi dielami. Gotika je pre mňa krásna, farebná, plná nerozlúštených tajomstiev a príbehov, ale nechala miesto aj pre ďalšie umelecké štýly. Pracovať v takej galérii, ako je Oravská, je veľkým šťastím, pretože disponuje kvalitným zbierkovým fondom a v tom sa dá krásne snívať, cestovať a ak je to potrebné, tak aj stratiť sa.

V istom období sa často hovorilo niektorým „moderným“ dielam gýč. To slovo sa vytratilo. Je to tak? Prečo?

Pretože sa význam slova gýč zmenil, spresnil a mnoho umelcov dnes programovo pracuje s týmto fenoménom, avšak v úplne iných súvislostiach. Dnes sa „gýč“ vystavuje vo svetových renomovaných galériách. Je to aj otázka interpretácie a musíme dodať, že aj veľmi subjektívna.

Počas polstoročia existencie získala niekoľko významných ocenení, ktoré si vážite najviac?

Všetky. Jednotlivcovi i kolektívu, každému padne dobre, keď si niekto všimne jeho prácu, ocení ju. V tej našej sa veľmi nemôže jednať o falošné a lichotivé pochvaly. Ocenenia sú za konkrétnu robotu, ktorú je možné vidieť, čítať a vyjadruje sa k nej odborná i laická verejnosť. Keby nebola práca dobrá, poctivo urobená, zodpovedná, verím tomu, že by nás nekompromisne podrobili kritike a napríklad by k nám prestali chodiť aj naši návštevníci. Barometre merania úspechu sú veľmi citlivé a presné ako lekárnické váhy. Je ťažké vybrať len jedno vyznamenanie a vyzdvihnúť ho, pretože každé sme dostali za iné aktivity.

Ladislav Mednyánszky, Pohľad na Kubín, 1883-1885, papier, kresba tušom a temperou. Foto: Stanislav Bodorík

Oravská galéria ako jediná na Slovensku, a zrejme ich ani vo svete nie je veľa, prevádzkuje motorovú loď a teda zamestnáva aj lodivoda. Aké ďalšie profesie sú potrebné pre chod galérie? Koľko ľudí sa stará o jej fungovanie?

Lodivod je pekne povedané, presné pomenovanie je lodný kapitán 3. triedy, čo upresňuje, že sa jedná o vnútrozemské uzavreté vodné plochy. Pre Oravskú galériu, Slanický ostrov umenia a v neposlednom rade pre návštevníkov je to mimoriadne dôležitá a aj nenahraditeľná pracovná pozícia. Od roku 1973 do dnešných dní ju zastáva Stanislav Bodorík. Galéria prevádzkuje na Orave v troch okresoch deväť trvalých expozícií a tu môžeme pokračovať vo vymenovaní profesií. Historik umenia, kurátor, správca zbierok, konzervátor, galerijná pedagogička, účtovníčka, referentka MTZ, údržbári, upratovačky, informátori a lektori na výstavách. Vymenovala som ich viac ako v galérii pracuje, teda 12 kmeňových zamestnancov na plný pracovný úväzok. Kumulácie radšej nerátam. Okrem toho je potrebné zabezpečiť sezóny na Slanickom ostrove umenia a v Galérii Márie Medveckej a celoročne na výstavách v Župnom dome, a to zabezpečujú ďalší zamestnanci v rôzne nastavených úväzkoch.

Odkedy som sa v galérii zamestnaná, od vtedy si pamätám nedostačujúci, poddimenzovaný stav pracovníkov. Riešenie vždy záviselo od zriaďovateľa, od zaradenia jednotlivých pozícií v pracovnom katalógu a ich finančného ohodnotenia. Keby prevažná väčšina zamestnancov galérií a ostatných kultúrnych zariadení nemala svoju robotu rada a zároveň ako koníčka, dávno by v nich nemal kto pracovať. V týchto súvislostiach by bolo dobré uvedomiť si, že sa jedná hlavne o špecializované, odborné pozície. V minulosti to fungovalo tak, že sa mladí kolegovia mohli učiť pri tých starších a výmena bola kontinuálna. Súčasné preferované manažérske výmeny svedčia o úplne inej situácii.

Kedysi sa zvyklo hovoriť Doma nikto nie je prorokom. Ľudia si neuvedomovali, že majú v okolí umelca. Je to príklad nielen takého Van Gogha, ale aj deda Siváňa z Babína. Zmenila sa doba? Čím to je?

V minulých storočiach to naozaj platilo, ale dnes? Aj Dedo Siváň si trochu slávy užil už za života. Citujem ho – „Dobré časy nastali, keď nastali galérie.“ Doba, ktorú žijeme, je taká, že ak sa o výtvarnom umelcovi nehovorí a nepíše ešte za jeho života, akoby ani nebol.

Čo pripravujete do ďalšej polstoročnice, aký darček by si Oravská galéria priala k jubileu?

Vzhľadom na to, že sme vnímaní skôr ako konzervatívna galéria, prajeme si stabilného, vnímavého návštevníka, veľa kvalitného umenia, do ktorého môžeme načrieť a kontinuálne dopĺňať zbierky, pretože ony sú srdcom každej zbierkotvornej inštitúcie. Sú bonitným zdrojom pre výstavné tituly, ktoré pripravuje nielen naša galéria, ale pravidelne si ich zapožičiavajú aj iné slovenské a európske galérie.

No a k tomuto želaniu nám všetkým bude postačovať trochu zdravia a nebolo by od veci, keby sa zmenilo a zlepšilo financovanie kultúry ako takej.

Máme do budúcnosti túžbu ponúkať umenie, ktoré spája vizuálny zážitok a duchovný rozmer v takom rozsahu, aby sme naplnili náš nový slogan – Vidieť – prežiť – poznať.

Súvisiace články

Galerijný pedagóg pomáha otvárať dvere poznania

O zdravie zbierkového fondu sa stará konzervátor

Galéria má fotoateliér, tmavú komoru i loď