STRACINY. Pohľad na plamene, ktoré dokážu v okamihu zničiť roky práce a úsilia, je zdrvujúci. Pre chudobnú rodinu zvlášť. V noci 4. júla požiar zmenil život rodiny Oláhovej z Malých Stracín. Od komína im začala horieť strecha. Strop sa prepadol práve na mieste, kde v posteli ležala Mária so svojou malou dcérkou. Sedemčlenná rodina vybehla na dvor len v tom, čo mala na sebe. Napriek rýchlemu zásahu požiarnikov sa Oláhovcom podarilo zachrániť len časť svojho majetku. Strecha, oblečenie, periny, nábytok, jedlo, spotrebiče, všetko zničili oheň a voda.
Rodina našla útočisko vo vedľajšom dome, ktorý patrí Júliusovej sestre. Oláhovci sa nádejali, že už Vianoce budú tráviť doma.
„No až teraz vidím, že to nebude také jednoduché. Podľa mojich odhadov kým si našetríme na komín, omietky a okná, uplynie aj ďalší rok,“ hovorí hlava rodiny.
Na mesiac majú 350 eur, na škôlku neostáva
V provizórnom ubytovaní, ktoré tvoria dve izby, sa tiesni päť ľudí. Nie je tu vodovod. Napriek tomu, že izby pripomínajú skladište, Mária sa snaží udržiavať poriadok. Niekedy je to však ťažké, bez kuchynskej linky, vody a pri piatich deťoch priam nemožné. Napriek tomu, že sme prišli neohlásení, bolo tu badať starostlivú ruku.
„Snažím sa, aby deti chodili v čistom a mali stále navarené. Aj dnes budem do jedenástej žehliť,“ hovorí Mária a ukáže nám zásoby jedla.
Má 36 rokov, prekonala rakovinu. Najmladšia dcérka Elenka má 4 roky, najstarší syn 19.
„Jedno dieťa nám umrelo, malo len niečo vyše roka. Dnes by mal Jožko šestnásť. Mal rakovinu,“ hovorí Július.
Práve sa vrátil z dvora, opravoval auto. Na starom golfe povolila náprava. „Auto sme dali dokopy. Potrebujeme ho každý deň. Chodím na ňom privyrábať si. Popílim, porúbem drevo. Každé euro sa zíde,“ vysvetľuje Július.
Mesačný príjem rodiny spolu s detskými prídavkami je 350 eur. Z týchto peňazí musí vyžiť sedem ľudí! Päťdesiat pre každého na celý mesiac.
„Za elektrinu platíme 105, dom splácame po 40, ďalších 80 ide na splátkový kalendár za prípojku na elektrinu. Deťom na cestu do školy treba mesačne minimálne sto eur,“ vysvetľuje Mária.
Na škôlku pre malú Elenku im už neostáva. Mária je preto s ňou doma. Tým pádom prichádza o šesťdesiat eur, ktoré by mohla dostávať, ak by chodila na aktivačné práce.
Stracinčania ukázali, akí sú solidárni
Niečo si dopestujú v záhrade. Aj prasiatka si dochovajú.
„Moje deti nikdy nehladovali. Ruky ma živia od šestnástich rokov. Veď aj sudcovi som musel dokázať, že moju nastávajúcu uživím. Mária mala len šestnásť a ja tiež, keď sme sa brali. Moje deti už budú múdrejšie. Vyštudujú a rodinu si založia neskôr,“ hovorí Július.
Spomenie úžasnú solidaritu medzi ľuďmi v dedine.
„Na dverách sa nezatvorila kľučka. Každý sa nás chodil pýtať, čo potrebujeme. Nosili oblečenie, jedlo, periny. Starostka nám pomohla so stavebným materiálom. Je to veľmi dobrý človek,“ svorne tvrdia obaja manželia.
Požiar z nich spravil bedárov. Na druhej strane vyvolal v Malých Stracinách empatiu a súdržnosť.
„Predtým sme žili skromne, ale mali sme štyri izby a práve sme sa chystali robiť kúpeľňu. Minulý rok sme si vybavili, že si môžeme domček odkúpiť do svojho vlastníctva. Mesačne ho splácame po 39 eur. Snažíme sa, aby deti našu biedu pociťovali čo najmenej,“ hovorí Mária.
Rodine by pomohlo, keby si aspoň Július našiel trvalú prácu. Ovláda murárčinu, je dobrý pilčík a tak trochu fušuje i do áut.
„Zobral by som čokoľvek. Tu na okolí je to však bieda, Sestra odišla do Čiech, tam sa ešte dá. No ja na dlhšie odcestovať za zárobkom nemôžem. Potrebuje ma rodina.“
Prať na päť detí v rukách je drina
Najstarší syn sa učí za čašníka. Privyrába si v Kauflande. Mesačne zarobí okolo 50 eur. Chlapec má aspoň na cestu do školy. No už minule sa ma z úradu pýtali, koľko Július zarába. Vraj mi môžu zobrať z peňazí, čo dostávam. Keby videli, v akej biede žijeme, hádam by takto nehovorili,“ posťažuje sa Mária.
Strechu sa im provizórne podarilo zakryť. Ostatné práce stoja. V kuchyni stihol Július nahodiť omietku, no diera v strope sa stále škerí na rozhádzanú izbu.
„Došiel nám materiál. Čo ako sa snažím, z toho, čo si privyrobím a dostanem od štátu, si neviem ušetriť ani 10 eur. Kým dostanem peniaze, mám v peňaženke 125 eur. To je moja železná rezerva, ak by ochorelo niektoré dieťa. Aby sme mali na cestu, na pohotovosť a lieky,“ vysvetľuje Július.
V kúpeľni manželke provizórne namontoval pračku.
„Už som sa nemohol pozerať, aké má zodraté ruky. Prať na päť detí v rukách, to je poriadna drina.“
Napriek ťažkej situácii rodina drží pokope. „Čo už narobíme. Ďakujeme Bohu, že sme vôbec prežili. Odvtedy sa bojím ohňa, potrebovala by som ísť za psy
chológom, no nemám na neho peniaze. Smola sa nám lepí na päty. Už aj tu, kde bývame, začala horieť udiareň. Aj požiarnici prišli,“ hovorí Mária.
Július ju ubezpečí, že už sa nič nestane: „Dal som spraviť revíziu, už budem opatrný. Udiareň som zamuroval.“
Ak vás, milí naši čitatelia, príbeh rodiny Oláhovej oslovil, môžete im pomôcť. Oblečením, finančnou sumou, stavebným materiálom, skrátka všetkým, čo potrebuje rodina pri rekonštrukcii a zariaďovaní domu.
