NÁMESTOVO. Na slovenský knižný trh prichádza ďalšia kniha, ktorej autorom je Oravčan, tentoraz netradične zubár. V knihe S loďami životom ponúka čitateľom autobiografické spomienky na detstvo, vzťah k Orave, pracovné zážitky, lásku k vode, lodiam, jachtingu.
Jedinečná Ski regata
„K písaniu ma priviedol Pavol Čaplovič,“ povedal pri predstavení knihy Vendelín Ťažandlák. „Požiadal ma, aby som napísal históriu zdravotníctva v Dolnom Kubíne a na dolnej Orave. Som mu veľmi vďačný, že vo mne prebudil vzťah k písaniu.“
Takmer 80-ročný autor sa jachtingu venuje dodnes na Oravskej priehrade a Jadrane. V minulosti lode staval, pôsobil v Oravskom klube jachtingu ako tréner aj ako organizátor jedinečných pretekov Ski regata, ktoré sa odohrávali na lyžiarskych svahoch aj na vode.
„Učaroval mi súboj človeka s vetrom a vodou. Nie je to jednoduché. Treba do toho vložiť veľa umu.“
Pri oslavách 50. výročia oravského jachtingu a zároveň 50. rokov Oravskej priehrady ho priatelia požiadali, aby napísal, čo spolu dokázali a zažili.
„Autor v štrnástich kapitolách opisuje životné javy, príbehy, udalosti, skúsenosti a ponaučenia, z osobného i celospoločenského života,“ povedal pri predstavení knihy Ján Dudáš, ktorý napísal úvod knihy. „Nezabudol na vojnové roky, prelomové civilizačné vymoženosti, zavedenie elektriny, svoju práca stomatológa. Veľkú časť venoval zrodu, vývinu a významu plátenníctva.“
Pusté brehy priehrady
Vendelín Ťažandlák záver knihy venuje súčasnému stavu Oravskej priehrady, jej úpadku.
Opisuje zámer syna, ktorý chcel na jej brehu vybudovať jachtárske centrum na opravu, uskladnenie lodí a organizovanie novej súťaže s názvom Plátennícka regata.
Centrum malo zabezpečiť aj vodnú záchrannú službu. „Skupina ľudí sa však postavila proti tomu a projekt sa nerealizoval. Je mi smutno, keď v lete prídem na Oravskú priehradu a v diaľke vidím jednu loď. A pritom na neďalekú Liptovskú Maru treba ísť zavčasu ráno, aby ste si na brehu zarezervovali miesto. Na Oravskej priehrade sú brehy pusté.“
Autor pri písaní nezabudol na svoju rodinu. „Knihu venujem pamiatke môjho otca, ktorý s trpezlivosťou znášal môj nezáujem o naše malé gazdovstvo, trpel moje úniky k športu a ešte mi v tom aj pomáhal. Ďakujem mamke, ktorá ma predvídavo viedla k učeniu vtedy, keď sa mi nechcelo. Ako pôrodná babica priviedla na svet do tisíc malých Hornooravčanov. Ďakujem manželke, že mi tolerovala, keď som jej kradol jediného syna, a vydržala so mnou, keď som ju často nechával doma samu.“
