KLENOVEC. Umelecký kováč z Kokavy prežil väčšinu svojho života vo vyhni. Postavil si ju sám vedľa rodinného domu, v ktorom býva. Rozžeravené železo tu mení na úžitkové a umelecké predmety. Železo začal kuť už ako pätnásťročný. V Klenovci boli traja chýrnikováči – Bálint, Hruška a Antal. Po jednom z nich, Bálintovi, zdedil Igor Radič kováčske náradie.
„Má viac ako dvesto rokov. Aj môj učiteľ ich zdedil po svojom majstrovi. Kováčstvo má v Klenovci tradíciu. Už aj ja som vychoval pár majstrov,“ hovorí kováč.
Srdcu najbližšie sú mu valašky
V jeho vyhni je i napriek typickému pachu uhlia, ohňa a železa útulne. Na poličke sú vystavené figúrky železných vojačikov, čestné miesto tu má aj Jánošík s niekoľkými valaškami. Valašky sú Radičovi srdcu najbližšie. Možno aj preto, že Klenovec sa odjakživa spája s menom legendárneho zbojníka.
„Tu ho aj chytili. Osudným sa mu stalo zimovanie u kamaráta Martina Mravca. Hovorí sa, že odtiaľto ho odviedli do hrachovskej pevnosti.“Radič patrí k najväčším osobnostiam nášho regiónu. Jeho každodennými spoločníkmi sú kladivo, nákova, železo a oheň.
„Kováčske kladivo váži dobré dva kilogramy. Šikovný majster, ktorý vie s nim narábať, však nemá na rukách mozole. V rukách treba mať cit,“ prízvukuje Klenovčan.
Železo si nosí väčšinou zo zberných surovín. Pracuje takmer každý deň. „Teraz je už dobre, nie je vonku páľava. Cez leto je to oveľa horšie. Vonku tridsať a vo vyhni až 35 stupňov Celzia.“
Robí na zákazky i pre radosť. Brány, zábradlia, valašky, podkovy, železné ruže, vojačikovia, koše na drevo a veľa iných predmetov, to všetko sa dá vyrobiť zo železa.
„Ku kováčstvu ma nikdy nikto nemusel ťahať. K železu ma to ťahalo odjakživa. V rodine sme nemali kováčsku tradíciu. U Radičovcov sa rodili dobrí muzikanti či murári. Prvým kováčom som ja,“ vysvetľuje Radič.
Vyrába aj vrtáky na fujary či klenovské podkovičky pre šťastie. „Tie sú mi zvlášť blízke. Idú dobre na odbyt. Klenovská podkovička by nemala chýbať v žiadnej rodine,“ hovorí kováč.
Chodí zaúčať učňov do Kežmarku
Na živnosť začal pracovať v roku 1995. Momentálne funguje pod občianskym združením Umelecké kováčstvo.
Vo voľných chvíľach chodí zaúčať učňov až do Kežmarku.
„Učím ich najmä podkováčstvo. Veď z dôvodu pravidelného ošetrovania koňa by mal mať majiteľ okrem veterinára aj svojho kováča. Ťažné kone sa podkúvajú raz za šesť týždňov. Vystrúhame, pripálime a pribijeme naspäť buď tú istú alebo pripravíme novú,“ vysvetľuje Radič.
Riaditeľka odbornej školy v Kežmarku Jurgovianová kováčsku prax pre svojich žiakov privítala. „Váži si dobrého kováča. Keď sa zabije klinec do živého, už toho koňa nikto viac nepodkuje. Zviera si zapamätá bolesť a bude sa brániť,“ priblíži životnú skúsenosť Klenovčan. Plánov do budúcnosti má veľa. Chcel by založiť Umeleckú školu Igora Radiča. Závisí to však od toho, či sa mu podarí pretlačiť projekt a získať grant.
„Aj v našom okrese je veľa nadaných detí, rómskych aj nerómskych, z ktorých by mohli v kováčskej dielni vyrásť ozajstní majstri,“ myslí siRadič. Aj keď kováčske remeslo má podľa neho veľkú konkurenciu v lacných výrobkoch z Poľska, ešte aj v dnešnej dobe sa dá z neho uživiť. „Vyskakovať sa veľmi nedá, ale slušne vyžiť áno.“
Veľkou oporou pri práci je manželka Mária. „Keď už som unavený, príde do dielne, chytí kladivo do ruky a pomáha mi. Je to úžasná žena.“
Radič má rád dobrú robotu. Žiadne zváranie, ale staré poctivé nitovanie. „Moje motyky či sekery vydržia desaťročia. Nie ako tie, ktoré kúpite v obchode.“ Ako prvého ukul zo železa vajdu. Jeho snom je zhotoviť krížovú cestu.
„Postavičky budú v životnej veľkosti. Bude to moje životné dielo. Nespravím ho za rok ani za dva. Možno tak za päť. Chcem, aby tu niečo po mne ostalo.“
Niektoré predmety z Radičovej dielne môžete nájsť v Gemersko – malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, železnú bránu dokonca až v Nemecku. Radič si želá, aby kováčstvo v Klenovci nikdy nezaniklo. S pokorou tvrdí, že stále sa má čo učiť. Život bez kladiva a nákovy si už nevie ani predstaviť.
