NÁMESTOVO. Utorok 17. novembra, šesť hodín večer. Tiché Hviezdoslavovo námestie ožíva vravou a smiechom ochotníkov, ktorí prichádzajú na skúšku do domu kultúry. Hoci Námestovský ochotnícky súbor, alebo Nosáci, ako ich volajú, doma vypredali takmer dve plné sály, pred nedeľňajším predstavením v Zubrohlave, posledným v tomto roku, majú rešpekt.
Chvalabohu, vyšlo to
Marika Vojtašáková vyše dvadsať rokov pôsobí ako učiteľka na Základnej umeleckej škole Ignáca Kolčáka. V súčasnosti vedie literárno-dramatický odbor. Myšlienka obnoviť v meste ochotnícke divadlo jej dávno vŕtala v hlave. „Akosi som sa nevedela k tomu dokopať. Povzbudil ma kamarát a bývalý amatérsky herec Maroš Bránický. Skús, daj oznam na facebook a uvidíme, povedal mi. Záujem ma milo prekvapil.“
Hra, ktorú mala v pláne ako prvú, skončila v zásuvke. Pre partiu záujemcov, ktorí prišli na zoznamovacie stretnutie, sa nehodila. „Veselohru Náš pán ujo od Ferka Urbánka som vybrala naslepo. Najdôležitejšie bolo, aby sedeli postavy. Až potom som si ju prečítala. Chvalabohu, vyšlo to.“
V divadle sa našli aj mladí. FOTO: ARCHÍV NOS
Skúšali aj v Lidli
Manažér, učiteľka, IT pracovník, vodič sanitky aj študenti. Koncom februára sa na prvej čítačke stretlo 12 amatérskych hercov vo veku od 13 do 45 rokov. Po necelých štyroch mesiacoch skúšania sa mali prvýkrát postaviť pred publikum.
„Keď nám doniesli kostýmy, ktoré ušila Alena Ondreková, všetci sme sa do nich obliekli a išli sme si do Lidla kúpiť poživeň,“ spomína Petra Ilievová. „Spôsobili sme tam riadny rozruch. Prechádzali sme sa pomedzi regály a recitovali sme texty. Cítili sme sa ako hviezdy, kým nás ochrankár nespucoval, že sa tam nesmie fotiť ani kamerovať.“
Hoci na skúškach bolo veselo, po generálke im do smiechu nebolo. „Stále jej bolo málo,“ prezrádzajú herci na režisérku. „Toto nie je dobre, to je bez energie, idete len na šesťdesiat percent. Ale pomohlo nám to. Veľmi sme sa snažili. A aký aplauz sme dostali. Ľudia vstali a tlieskali nám.“
Nadšenie chladí Štefan Matušák. „To preto, lebo po dvoch hodinách ich už boleli zadky.“
Dobové kostýmy pochádzajú z dielne Námestovčanky Aleny Ondrekovej. FOTO: ARCHÍV NOS
Diéta namiesto siesty
Obavy, či sa inscenácia bude páčiť, boli zbytočné. „Pri nácvikoch sa nám nič nezdalo dosť smiešne,“ priznáva Marika. „No ľudia sa od začiatku smiali.“
Sto rokov starý kus zasadili do súčasného Námestova. „V záverečnej scéne domáca pani hovorí, že nevadí, kde manžel pil, koho ponúkal a komu platil, pričom vymenováva námestovské krčmy.“
Brbty diváci nepostrehli. „Baška mala povedať, že náš pán ujo dlho drží siestu a namiesto toho povedala diétu. Najdôležitejšie je, že Námestovčania hru prijali. Zastavovali nás na ulici, blahoželali nám a ďakovali. Myslím si, že za tri eurá dostali neskutočný zážitok – divadelný aj hudobný, keďže prestávky medzi dejstvami vyplnila kapela mojich kolegov zo zušky BUCband.“
Prišla teta Uršuľa
Hlavnou hviezdou predstavenia je Petra Ilievová. Z učiteľky sa mení na slúžku Uršuľu. „Hrať bolo vždy mojím snom. Nemám hlas pre princezné, sladké žienky a jemnôstky. Môžem byť iba mrchou, čarodejnicou alebo klebetnicou. Úloha Uršule mi preto výborne sadla. Stane sa mi, že povedia, aha, prišla teta Uršuľa. Dúfam len, že už nebudem mať úlohu s takým hrozným menom.“
Kladné ohlasy ju tešia, no najviac si cení uznanie od otca. „Netušil, ako ma to baví. Nechcel ísť ani na predstavenie. Po premiére mi so slzami v očiach povedal, dcéra a to po kom máš taký talent?“
Za hlavný prínos ochotníčenia považuje prinášať ľuďom smiech a uvoľnenie. „Som rada, že sa nám podarilo obnoviť v meste divadlo. Ak zmiznú tradície, bude to všetko iba o počítačoch, umelé, chladné a povrchné. O to viac sa teším, že na predstavenia chodí veľa mladých.“
FOTO: ARCHÍV NOS
Kde sa dá, tam pijeme
„Ako malý chlapec som hrával v divadle pod vedením Ivana Krušinského,“ spomína Rasťo Lipničan, ktorý dvadsať rokov pracuje na záchranke. „Keď švagriná Peťa povedala, že ide chodiť na divadlo, povedal som, že idem aj ja – veď som starý divadelník. Režisérka sa na mňa pozrela a povedala, že som Baran. Tak som skončil ako mäsiar Juro Baran a zároveň starejší. Jedna rola veselá, druhá vážna, ale kde sa dá, tam pijeme.“
Z ochotníčenia má veľkú radosť aj Štefan Matušák alias Bachráčik. „Hrám šéfa domu, v ktorom sa to všetko odohráva. Páči sa mi, že hra rieši veci, ktoré majú čo povedať aj dnes. Neviem, či som si z nej zobral aj nejaké ponaučenie. V divadle nechcem dať dievku učiteľovi a v skutočnosti mi dve idú študovať za učiteľky.“
Povedať pravdu s láskou
„Divadlo mám rád,“ povedal manažér Maroš Bránický. „Ako ochotník som hrával na vysokej škole v Bratislave a veľmi ma to bavilo.“
Návrat na divadelné dosky v dome kultúry bol náročný. „Hrám až v treťom dejstve a som pravý pán ujo, na ktorého sa celý čas čaká. Nemám tam veľa textu, ale keďže hrám Američana, mám zaujímavý americký prízvuk. Som milo prekvapený, na premiére bolo vypredané a na repríze tiež veľa nechýbalo. Takže asi to má dobrú odozvu.“
Námestovčan obľubuje hry Stanislava Štepku v Radošinskom naivnom divadle. „Pretože láskavým spôsobom hovorí ľuďom pravdu do očí. A to sa mi na divadle asi najviac páči. Ak si divák odnesie pár myšlienok, nad ktorými sa v dnešnom zvláštnom svete zamyslí, určite to má zmysel.“
Drží sa témy
Jaroslav Randják sa zaoberá servisom počítačov. „V Bratislave sme kolaudovali bratov byt, keď mi zavolal kamarát, že zakladajú ochotnícke divadlo a že by som sa tam hodil. Jasné, povedal som. Na druhý deň sa mi to už nezdalo ako dobrý nápad, ale išiel som.“
Najťažšie je nájsť si čas. Pri práci, rodine a stavbe domu ho veľa neostáva. „Vďaka chápavej manželke môžem divadlo robiť s radosťou. Za najväčší prínos považujem to, že sa stretávam s ľuďmi, keďže pre dnešnú dobu je typický pravý opak.“
Jaro sa v predstavení mení na nepravého pána uja Michala Záleského. Naučiť sa text mu dalo zabrať. „Nemám ho veľa, ale mám veľký problém si ho zapamätať. Myslím si, že ani v jednom predstavení nehovorím to isté, ale držím sa témy.“
Divadlo má budúcnosť
Maturantka Barbora Boleková hrá zemiansku dcéru Helenku, ktorá sa vzoprie rodičom a zasnúbi sa s učiteľom. „Nemám veľa voľného času, ale som rada, že som sa na to dala. Vzniklo niečo pekné, čo má veľkú budúcnosť. Divadlo určite obohatí kultúru v meste a život mladých. Nemusia iba sedieť na internete, ale môžu čítať literatúru, zabávať sa a pri stretnutiach so staršími sa aj niečo naučiť. Najprv sme im vykali, ale skamarátili sme sa.“
Pochvaly od rodiny aj spolužiakov a profesorov na gymnáziu padnú dobre. Napriek tomu Barboru herecká dráha neláka. „Keď som bola malá, chcela som byť herečkou. No dnes si neviem predstaviť, že by som sa tomu venovala profesionálne.“
Ján Masničák alias učiteľ Javor s Helenkou v podaní Barbory Bolekovej. Vpravo slúžka Uršuľa. FOTO: ARCHÍV NOS
Opäť komédia
Šéfka súboru Marika Vojtašáková oceňuje zázemie v dome kultúry, ktorý im poskytuje priestory aj kulisy. Ochotne pomáhajú podnikatelia, živnostníci aj obyčajní ľudia. Aj vďaka ich pomocnej ruke námestovským ochotníkom tlieskali v Sihelnom, v Kline aj v Zubrohlave. „Rada by som sa s divadlom predstavila aj v Tekovských Nemciach, odkiaľ pochádzam. Uvidíme, kam nás ešte pozvú.“
Premiéru novej hry – znovu to bude komédia, chystajú na jar. „Radi by sme privítali nové tváre, hlavne mužov. Dúfam, že sa nájdu.“
Opustiť veselú partiu sa nám nechce, no nedá sa nič robiť. „Ozaj, a kedy vyjde ten článok?“ vyprevádza nás Štefan Matušák. „Dúfam, že pred Vianocami, aby nám v obchodoch dali nejaké zľavy.“