HRUŠOV. Obec v okrese Veľký Krtíš preslávila doma aj v zahraničí nielen Hontianska paráda, ale aj fakt, že tu ženy stredného a vyššieho veku dodnes nosia kroj ako bežný odev. Nie každá si ho vie ušiť. Jedna z posledných, ktorá zachováva kultúrnu tradíciu, je 75-ročná Cecília Brindzová. Čepce, šatky, zástery, nohavice, košele, oplecká zošíva ručne alebo na šijacom stroji.
„Oči mi našťastie ešte dobre slúžia. Aj teraz som šila jeden kroj na objednávku,“ hovorí dôchodkyňa.
Vychovala dve deti. No tie už kroje dnes nenosia. „Veronika ho rada nosila, kým chodila do základnej školy. Paľko kroj nechcel nosiť už ani ako chlapec,“ vysvetľuje Hrušovčanka.
Za ušitie hrušovského kroja sú ľudia ochotní zaplatiť aj 150 eur. Tunajšie staršie ženy majú ku kroju vzťah. Tie mladšie sa vraj popanštili. „Kroj sme odmalička nosili hrdo. Nikto ho nezatracoval. Bol pohodlný aj pekný. Mali sme niekedy aj tri či štyri sukne, spodnú aj vrchnú, no napriek tomu boli vzdušné. Odspodu dobre luftovali. Spodná sukňa sa volá rubáš. Tá bola z domáceho hrubého plátna. V lete chladil, cez zimu hrial. Dnes sa mladí za kroje hanbia,“ myslí si Emília.
Len jedenkrát v roku, na Hontiansku parádu, vytiahnu zo skríň ľudové odevy i mladšie Hrušovčanky.
„Vtedy je to tu iné. Do Hrušova prídu až z Ameriky. Každý si nás chce odfotiť.“
Nemá spočítané, koľko krojov ušije do roka. Niekedy to nie sú celé komplety, ale len fertuška či sukňa. Kroje nielen šije, ale aj vyšíva. No veď aký by to bol kroj bez výšiviek?
„Na robotný deň sa nosil skromnejší kroj, len taká obyčajná sukňa s fertuchou, blúzkou a šatkou. Ten sviatočný bol bohato vyšívaný. Nechýbali sabatka, prusľak a oplecko.“
Pani Cecília okrem krojov šije aj tradičné suveníry, a to hontianske bábiky v kroji.
„Niekedy sme ich šili ešte aj pre obec. Zastrešovalo to občianske združenie Osoh. Predávali sa do zahraničia. Pred štyrmi rokmi výroba zanikla. Vraj sa to ekonomicky neoplatilo.“
Aj dnes je o bábiky záujem. Do roka ich dôchodkyňa ušije už len pár kusov.
„Finančne sa mi to veľmi neoplatí. No túto prácu mám rada. Potešilo by ma, keby sa v Hrušove raz po mojej smrti našli nasledovníci, ktorí by ju po mne prevzali,“ dodá vdova.
