ŠURICE. To, že v Šuriciach bolo kedysi prosperujúce družstvo, pripomína už len torzo administratívnych budov. Sotva by už mal niekto o ne záujem. Podľahli skaze.
„Železo skončilo v šrote, tehly na stavbách. V podstate sú nám len na ťarchu. Hyzdia vstup do dediny,“ hovorí Zoltán Végh, starosta.
Sto ľudí odišlo za prácou
Polhodinka pobytu v obci stačí na to, aby človek zistil, ako sú Šuričania stále hrdí na bývalého živiteľa. Zistíte aj to, akí sú sklamaní zo súčasnosti. Niektorí z politiky, iní z biedy, nezamestnanosti a neistej budúcnosti. Akou takou náplasťou pre tých, ktorí stratili prácu, sú aktivačné práce.
„Nie je to najšťastnejšie riešenie, ale aj pár eur do rodinného rozpočtu poteší,“ hovorí starosta.
Finančné problémy rodín vedia riadne strpčiť život v dedine. Podpisujú sa aj pod nízku pôrodnosť.
„Deti sa u nás nerodia. Mladé páry žijú spolu, ale o potomstve neuvažujú. Boja sa budúcnosti, chýbajú im sociálne istoty,“ uvádza nás do obrazu starosta. Páry chce motivovať príspevkom 100 eur po narodení dieťaťa.
V dedine žije vyše 500 ľudí, minimálne sto ich odišlo za robotou do iných miest alebo zahraničia. Tí mladší s čer-stvým maturitným vysvedčením či diplomom si zamestnanie v okrese nájdu len s veľkou dávkou šťastia.
Zadlženosť znížili
Pre starostu bolo prioritou znížiť zadlženosť obce. Jeho predchodca si zobral na opravu strechy kostola úver.
„Sekera vo výške 50-tisíc eur poriadne zaťažila obecný rozpočet. Viac ako polovicu sa nám už podarilo splatiť. O tri roky doplatíme aj zvyšok.“
Starosta zaviedol prísne úsporné opatrenia. Vzdal sa časti svojho platu a dvom ženám dal na výber. Buď na úrade ostane len jedna, alebo si dve rozdelia jeden plat. „Som rád, že sa rozhodli pre druhú možnosť,“ hovorí starosta.
Skala je lámavá
Napriek všetkým problémom sú tu žijúci ľudia na svoju obec pyšní.
„Šurice sú nádherné. Bývam tu už 76 rokov, hneď pod našim hradom,“ hovorí Ferdinand Nagy.
Nad jeho domom sa týči bralo zvané Soví hrad. Je chráneným prírodným výtvorom. Predpokladá sa, žev stredoveku tu stála opevnená stavba, zrejme pevnosť alebo menší hrádok.
„Veľakrát som sa vydriapal až na vrchol. Je tam studňa. Zrejme ju niekto vytesal do skaly a slúžila ako cisterna,“ objasňuje dôchodca. Upozorní nás, že pri prechádzke na bralo máme byť opatrní. Skala je lámavá.
„Keď je búrka, udierajú do nej blesky. Vtedy si treba dávať pozor. Zo Sovieho brala padajú úlomky skál,“ hovorí Nagy.
Domy kupujú chalupári
Starosta nám ukazuje domy, ktoré si odkúpili chalupári. Pri siedmom „aj tento“ prestaneme počítať, je ich dosť. Ak neviete, čo s úsporami a radi by ste investovali do nehnuteľnosti, Šurice vám rozhodne odporúčame. Lákadlom nie je len Soví hrad, ale aj Pohanský, ktorý sa nachádza neďaleko dediny.
„Je to vlastne tajomná lávová hora, na ktorej sa nachádzajú zvyšky kamenného valu starých Keltov. Vidno tu aj pozostatky slovanského hradiska a tiež niekoľko jaskýň, v ktorých žili naši predkovia. Lokalita bola vyhlásená za Národnú prírodnú rezerváciu,“ vysvetľuje starosta.
Hneď na to dodá, že obec disponuje turistickou ubytovňou, kde sa dá pohodlne vyspať i navariť.
Dvor obecného úradu zdobí hasičské vozidlo vyrobené v roku 1929.
„Zrekonštruoval ho Jozef Zagyi. Prístrešok naň sme si spravili svojpomocne. V dedine máme šikovných murárov,“ hovorí starosta.
Jedným z nich je Ladislav Jankulár. Má 51 rokov a už druhý rok si nevie nájsť stabilné zamestnanie. Predtým pracoval v Ostrave vo výrobnej fabrike: „Musel som sa vrátiť domov. Mám 78-ročnú mamu, ktorá je chorá. Chcem sa o ňu postarať.“
Július Adam je vyučený murár. Naposledy robil v Košiciach. „Už som prestal veriť, že si tu v okolí nájdem prácu. Chcel by som ísť na invalidný dôchodok. Neviem však, či sa mi to podarí,“ hovorí 47-ročný muž.
Pani Hilda je už na dôchodku. Dcéra odišla za prácou do Rožňavy.
„V dedine mi chýba krčma a kaviareň. Máme tu len obchod,“ hovorí domáca.
Karol Polhos odrobil 25 rokov na miestnom družstve. Posťažuje sa na zlý systém, politiku i ľudí, ktorí družstvo priviedli do krachu.
„Šesť výrobní sme mali. Šurické družstvo bolo najprosperujúcejšie v okolí. V lete k nám chodili brigádnici z celého Slovenska zbierať ovocie. Postavili sme im drevené chaty. Aj tie rozobrali,“ povzdychne si.
Majetok obce nepredajú
Napriek takmer 30-percentnej nezamestnanosti zostáva starosta optimistom.
„Na starej škole sa nám podarilo vymeniť žľaby, ktoré boli namontované ešte v roku 1955. Upravili sme miestny potok, vyčistili koryto, zrekonštruovali cestu medzi Šuricami a železničnou stanicou, vybudovali kamerový systém.“
Zoltán Végh si na starostovskú stoličku sadol pred piatimi rokmi. Jeho predchodca náhle zomrel. Véghova filozofia bola jasná: nepredávať obecné nehnuteľnosti.
„Aj keby nás čokoľvek postihlo, majetok obce nepredáme. Máme lesy i pôdu, to je dobrá devíza do budúcnosti,“ hovorí starosta, ktorý pred štyrmi rokmi oprášil miestnu kroniku.
Od roku 1958 v nej nebol ani jeden záznam. Po 53 rokoch sa šurická kronika opäť zapĺňa. Históriu i súčasnosť v nej zachytáva Jozef Zagyi.
„Dúfam, že keď niekto bude v kronike listovať o sto rokov, bude tu opäť prosperujúce družstvo, z každého dvora budú džavotať deti, bude tu škôlka aj škola,“ dodá starosta.
