Ani neuvažoval o tom, aký je. Nemal čas na také pletky. Vyťahoval, navaľoval, robil do úmoru celé božie dni, no jednako nemal z toho nič. Keď koncom týždňa dostal peniaze, vošiel do najbližšej krčmy, sadol si za stôl a – prepil ich obyčajne do posledného haliera.
Raz a mu to stalo práve na Štedrý deň. Zapadol v geceľskej krčme, a keď z nej okolo polnoci vyšiel, bol nacicaný ako súdok. Nohy zboka nabok, jazyk tiež a hlava, ako merica ťažká, opálala sa mu na zmäknutom krku. Mal však ešte toľko rozumu, že seno spred koňa pozbieral, napchal do vreca, potom sa vyredikal na štipák, dobre sa rozkročil a poza stodolu cez sihlinu zamieril do susednej dediny.
Snehu sa tej zimy navalilo vyše miery. Napadol nedávno, preto cestu ešte nestihli uhladiť. Sihlina pokrytá snehom takmer splývala so zemou, a kde sa zosypal, z tajomných , tmou vystlaných úkrytov vytŕčali hlavy bystré vetvičky. Obloha sa mračila, no napriek tomu bolo dosť vidno, lebo mladý sneh šíril zvláštne svetlo. Kraj ním zatopený, s kontúrami ľahko načrtnutých vrchov, čo sa tratili v bielej diaľave pripomínal rozprávky. Vetrík nezadul, potôčik nezažblnkotal, všetko nehybné, bez zvuku, zdalo sa ako z mramoru. Len sánky tu a tam zavržďali, keď sa brodil v snehu na zákrutách, a zvonec – drobný spiežovec – znel na ukonanom konskom krku osamelým, jednohlasným cin-ci-lin-cin, ktoré sa nemalo od čoho odraziť a tak sa bez ozveny, ticho prepadalo v mori snehu ako v perinách. Ustatý kôň občas zastal, rozpačito sa obzrel a vtedy ticho bolo ešte väčšie. Nekonečné, až otupné zaliehalo na uši, preberalo Adama Žuka z driemot, takže zakaždým dvíhal bič a volal:
– Hjo, hjo!
Boli už hodný kus za dolným mlynom, ktorý ospanlivo ako zakliaty stál povyše cesty. Neklepal, odrazená voda z mlynice nepadala a nešumela ako obyčajne. Stál nemo, tichý a Adam Žuk preto len tak ponad plece pozrel sa dozadu. Ani nie naň. Len tak ponad plece, mimovoľne, akoby sa chcel presvedčiť, či nestratil vrece so senom.
Nestratil. Vrece bolo na zadnej spojke priviazané reťazou. Ale... Čo to...? Či ho oči klamú, či čo..? Adam Žuk sa pozrel lepšie a... Na vreci sedelo dieťa v bielej kabanke so svätožiarou okolo hlavy. Rúčky malo zatisnuté kdesi pod pazuškami, akoby mu bolo zima, ale neusmievalo sa, ako sa také deti obyčajne usmievajú. Sedelo učupené a smutno naňho hľadelo.
Adam Žuk si pretrel oči dlaňou, pozrel sa ešte raz, ale keď prízrak dieťaťa nezmizol, prekvapeným hlasom zvolal:
– Ná... Ježiš!... Ty si to..?
– Hej. Ja som, - odvetilo dieťa.
– A kde si sa tu vzal? – vybuchlo zo Žuka.
– K vám idem. Už dávno som tam mal byť, ale ty si sa oneskoril...
Znelo to ako výčitka. Adam Žuk aspoň pocítil ako sa smutný, vyčítavý hlások prevliekol jeho dušou, ako mu potriasol srdcom. Veru!... oneskoril sa...Dnes je svätá noc... Žena ho čaká, deti ho čakajú, a on je na hodinu od dediny, od domu... A keby len to! Ale ešte horšie. Prepil všetky peniaze a ide domov bez haliera, opitý ako snop.
Zaškaredil sa Adam Žuk. Odpľuť sa mu chcelo nad sebou samým a vynadať si. Bol by to aj spravil, ale uvedomil si, že sa to nepatrí. Veri nie! Veď vezie Ježiša. No niečo vykonať musel. Podobný veľkej čiernej sove spustil sa teda zo štipáka na vrece k Ježišovi, schúlil sa, zmalel a kajúcim hlasom opakoval:
– Oneskoril...
– Aj si sa opil...
– Aj opil... – priznáva sa Adam Žuk temer s plačom.
Ale Ježiška kajanie veľmi nedojalo. Uprel naňho dobiedzavý pohľad a nahnevaným hlasom sa pýtal.
– A prečo si sa opil?
Adam Žul sklonil hlavu. Mlčal. Potom po hodnej chvíli, dutým, akoby zo studne vychádzajúcim hlasom odvetil:
– Keby som ja vedel...
– Keby som ja vedel... – zasmial sa Ježiš trpkým smiechom. – Keby so ja vedel... A kto to má vedieť?
Spýtavo pozrel naňho a Adamovi Žukovi sa pod tým pohľadom chcelo prepadnúť pod zem. Hrozne sa ho to dotklo! Pozrime ho: opil sa a – nevie prečo sa opil... Ako je to možné?
Ani by neodpovedal, ale uprostred tichej noci, v ozrutnom mlčaní, keď iné nepočuť, len vŕzganie pobočkov a jednohlasné cin-ci-lin-cin spiežového zvonca na ukonanom konskom krku, jeho zrak sa zvrátil dnu, zaboril sa do duše a rozkutral ju ako vyhasnutú pahrebu. Jazyk mu hrozne napuchol, slová zazvonili v ústach a mimoriadne sa začali valiť von ako zátopa veľkých smolou umazaných pästí, ktoré hľadali dvere, hľadali východ z nemožného dreveného života.
– Prečo som sa opil? – mrvil zubami prvú vetu zložitej príčiny. – Poviem ti, keď to chceš vedieť... Poviem!... Ja viem, že ti to bude ťažko uznať. Ťažko veru! Lebo vy tam v nebi... Eh! Kto nebol v lese, kto nezvážal drevo, verím, že ťažko pochopí, prečo sa mi tu opíjame. Ale...
Adam Žuk zoširoka hodil rukou. Aj si odpľul, akoby to všetko nestálo za reč. No po chvíli sa predsa len vzchopil a už miernejším, tichším hlasom pokračoval:
– Leto alebo zima pre mňa? Jeden parom!... Za tmy vstávam a za tmy odchádzam do lesa... No, leto by ešte ušlo. Ale v zime, keď mrzne, až tak praští... Verabože, je to pre psa robota – vyhrabávať drevo spod snehu, obopínať ho reťazami, vytŕhať z ľadu a každú chvíľu čakať, že zabije alebo teba alebo koňa. Ruky ti pritom tuhnú, uši, nohy si necítiš... Celý si ako to drevo, čo vezieš, hjokáš, zapieraš sa hore vŕškami, až ti kĺby praštia... Celou cestou iné nepočuješ, len preklínanie, iné nevidíš, len koly, ako plieskajú koňom po chrbtoch; ako sa kobyly od námahy predčasne žrebia alebo zdochýnajú v jarkoch, ako drevo pribíja ľudí ku kobyliciam a láme im hnáty... A čo zarobíš za deň...? Pár mizerných korún. Nič!
Už tak bolo, že Adam Žuk zahreší, ako to len drevorubači a furmani vedia: bezohľadne, ukrutne. Ale nezahrešil. Len ústa mu stiahlo a pred očami sa mu zahmlilo. Sedel tak chvíľu, vzlykal, potom si pretrel oči rukávom, zasmrkal a hlasom akoby prichádzajúcim z veľkej diaľky pokračoval:
– Drevo, drevo a celý boží deň len drevo. Zima v rukách, zima v nohách, zima v srdci... Prídeš do dediny tvrdý ako cepy, dostaneš niekoľko mizerných korún a... Či sa ti nezachce trochu porozprávať? Veru zachce! A tak strašne, že by ťa sto koní neudržalo. Vojdeš, rozkážeš si, vypiješ a cítiš, ako sa ti všetko znova zahrieva, prebúdza, ako znova začínaš žiť a pozorovať, že žiješ... Vy tam v nebi... Čo vy viete o našom živote tu dolu v lesoch. Lesy od vás zhora sú krásne. V lete zelené, v zime biele... Ale my dolu v lesoch... Bijeme sa s drevom a jeme drevený chlieb. Tvrdý je to chlieb. Tvrdý, len čo je pravda!... Lámu sa na ňom zuby, lámu sa životy. A preto dobre padne zabudnúť na jeho tvrdosť aspoň na chvíľu. Dobre padne zabudnúť na biedu, na ťažkosti, ba i na to, že si na svete...
Adam Žuk sklonil hlavu a mlčal. Ale Ježiš sa už neozval, len sa trochu nachýlil na bok, akoby sa chcel pritúliť k čiernemu chlapovi. A tak išli vedľa seba bielou nocou, išli ďalej, domov, sprevádzaní ozrutným tichom, do ktorého len zvonec na ukonanom konskom krku vplietal radostnú stužtičku spiežového cin-ci-lin-cin.
Milo Urban
Prozaická tvorba Mila Urbana (1904 – 1982), rodáka z Rabčíc, patrí k trvalým hodnotám slovenskej literatúry. Písal realistické poviedky a novely zo života horalov, romány z obdobia 2. svetovej vojny. V najznámejšej trilógii Živý bič, Hmly na úsvite a V osídlach zachytil osudy obyvateľov hornooravského kraja v 20. a 30. rokoch 20. storočia.
Umeleckou a dokumentárnou hodnotou vynikajú ale najmä jeho knihy spomienok.
Napísal tiež množstvo krásnych noviel. Napätie v nich nepramení z vonkajších situačných prvkov, ale zo spôsobu, ako sa vo vedomí človeka postupne koncentrujú dojmy, myšlienky a obrazy, ktoré majú reálnu a dešifrovateľnú príčinu.
Urbanova próza neprichádza s mravným ponaučením a odsúdením, ale s úsilím preniknúť do súhry síl v človeku – do jeho myšlienok, i do síl mimo neho, ktoré sa splietajú do tragickej nepochopiteľnosti a ovládajú jeho osud tak, akoby bol iba pasívnou súčasťou, hoci sa im vzpiera.
lv, wikipédia
Autor: Milo Urban, 1927
