Patrí medzi temer zabudnuté osobnosti Novohradu. Spisovateľka Hana Suchá uzrela svetlo svetla vo Vidinej, jej bratom bol literárny vedec Július Noge. Všetkých Novohradčanov vrúcne pozdravuje.
Zastavme sa v myšlienkach najprv vo vašom rodnom kraji – v Novohrade.
Narodila som sa v samom srdci Vidinej. Cez cestu hojne navštevovaná studňa, kováč (šmikňa sa volalo jeho kráľovstvo s mohutnou hradou, o ktorú sa priväzovali kone, večer tam trónila mládež) a gondáš – dedinský pastier. Dnes by sa tomu povedalo kultúrne a spoločenské centrum. Starkej domček – vystrčený do cesty a v ňom mama, otec, tri deti a starká Linka néni, ako ju volala celá dedina. Bola pôrodnou asistentkou, priviedla na svet azda dve generácie bábätiek.
Ďalším dôležitým centrom bol dlhý dvor – stredisko voľného času – kde sa dalo krásne hrať, kričať a vyvádzať. V zadnej stavbe bývali hluchonemí súrodenci Iľa a Mišo. Vôbec im neprekážal detský vresk, len sa usmievali. Celkom vzadu bývala Paulínka néni, dobrá víla nášho detstva – operka, ktorá sa zjavila vždy v pravý čas na pravom mieste. Najväčším strašiakom môjho detstva bola „Nelza“! Ta som si ju pomenovala. Tak sa totiž končievali odpovede na listy rozposielané nezamestnaným otcom na všetky strany – nelze vyhověti! A potom mama plakala. A doma vládol smútok. Práce nebolo.
Zlá Nelza! A tak nás Nelza doviedla do Ružomberka. Škola na kopci, cesta dolu sa dala nádherne absolvovať na školskej taške z podrážkovej kože. Určite ešte žije. Prvé, čo sme sa v škole učili, bol organizovaný nástup do krytu – keď zahučia sirény na poplach.
Do vášho detstva zasiahla vojna.
Áno, vojnové detstvo, vojnové prázdniny. Povstanie. Vidiná odrezaná od sveta. My v letnom vystrojení, otec na fronte. Poslednú októbrovú nedeľu včas ráno Nemci vyháňajú ľudí za dedinu. Odvetná akcia. Idú nás vraj postrieľať, lebo ktosi z dediny vraj usmrtil nemeckého vojaka. Páter Kováč SVD dal veci do poriadku. A ozbrojencov spacifikoval. Pre istotu večer utekáme do Točnice. Nazbieralo sa nás za rebrinák. Dobrí ľudia ponúkli veľkú izbu plnú jabĺk, v noci stačilo natiahnuť ruku a bola zdravá večera. Ráno sme sa pozbierali, smer Vidiná! A tam starká, teplá náruč a teplé jedlo. Nezahynuli sme počas tých krušných chvíľ ani hladom ani chladom. Dobrí ľudia vždy pomohli. Keď som končila povinnú školskú dochádzku, boli školám predpísané kvóty (!!!) pre záujemcov o ďalšie štúdium. Mňa si pán triedny učiteľ vyhliadol za asfaltárku. Napokon som skončila JSŠ a ešte aj FF UK.
Ako sa vyvíjal váš život v ďalšom období?
Hľadala som si prácu, byt, vydala som sa, pribudla mi aj starosť o rodinu. Napokon sme s tromi deťmi zakotvili v Karlovej Vsi a nebanujem. Užívame si s manželom „radovánky“ staroby (len keby neboli také choroboplodné), radosti zo spoločných rodinných stretnutí, z vnúčat a pravnuka.
Snažíme sa doháňať zmeškané, veľa čítame, obdivujeme výdobytky vedy a techniky. S tichou nostalgiou spomíname na časy, keď sme vládli nielen časom, ale aj silami a keď sme stretávali aj iné tváre, ako tie z televízie a keď sme mali odvahu pustiť sa aj ďalej do sveta ako za humná štátu. Boli sily, boli. Vo Vidinej mám už len starkej hrob a dobrú kamarátku Katku, ktorá sa oň stará a veľa, veľa spomienok na skvelých ľudí.
Mohli by sme sa v krátkosti pristaviť pri vašej literárnej tvorbe?
Do literatúry som vstúpila spoločenskou prózou Tajná sestra (1980). V nej ako aj v ďalšej próze Ako Slavo našiel slávu (1983) nastoľujem otázku medziľudských vzťahov na anonymných mestských sídliskách či problémy detí a mládeže z neúplných rodín.
V mojich prózach dominuje živé a humorné rozprávanie čiastočne popretkávané s prvkami slangu. Prózy pre deti som publikovala aj vo viacerých časopisoch, aktívne som spolupracovala aj s rozhlasom. Preložila som tiež niekoľko kníh pre deti a mládež z češtiny a ruštiny.
Autor: František Mihály
