LUČENEC. Wilson sa narodil v meste Tulcan. Po skončení strednej školy odišiel do Quity, hlavného mesta Ekvádoru, kde študoval španielčinu. Neskôr sa stal lektorom jazykov v inštitúte, kde vyučovala aj jeho terajšia manželka, Lučenčanka Karolína Mičková. S týmto sympatickým párom vám prinášame rozhovor o Ekvádore, Lučenci a živote v nich.
Kedy a ako ste sa dostali na Slovensko?
- Na Slovensko som pricestoval na jeseň minulého roka za svojou manželkou a synom. Let z Ekvádoru bol náročný, trval zhruba 18 hodín.
Navštívili ste už niekedy v minulosti našu krajinu?
- Nie, v Európe som nikdy predtým nebol. Pre Ekvádorčanov nie je bežné cestovať sem, je dosť ťažké získať víza. Vlastne nie je bežné cestovanie za hranice celkovo. Nie je to potrebné, u nás nájdete všetko od pláží na pobreží, hory, dažďový prales či veľké mestá.
Ako ste sa o Slovensku, a špeciálne o Lučenci, prvýkrát dozvedeli?
- Od svojej manželky. Keď som ju ešte v Ekvádore doučoval španielčinu, preberali sme množstvo tém, medzi ktorými nechýbala tá o jej rodnej krajine a meste. Vedel som, že Slovensko sa nachádza v Európe, k detailom som sa však nikdy nedostal.
Aké boli Vaše prvé pocity, keď ste prišli do Lučenca? Ako na Vás zapôsobil?
- Prvé pocity boli zmiešané. Úplne ma zarazilo, aké prázdne boli ulice mesta, keď sme prišli. Mal som pocit, že všetci ľudia sa niekam stratili. Žiadny ruch, žiadna premávka, žiadni pouliční obchodníci ako u nás, len pusto a ticho. Ak sme aj nejakých ľudí stretli, boli dosť vážni a zamračení.
Viete porovnať Slovensko a Ekvádor? V čom sa líšia a v čom sú si podobné?
- Tunajší život je pokojnejší a hlavne tichší. V Ekvádore ulice žijú, ľudia na ulici jedia, hrajú sa, diskutujú, všade okolo vás sú pouliční zabávači či predajcovia, ktorí sa prekrikujú v snahe zaujať zákazníkov. Ich pokriky sa miešajú s piskotom detí, ktoré lietajú po námestí a nezanedbateľnú časť tejto zvukovej kakofónie dotvárajú klaksóny áut či iných dopravných prostriedkov. Trúbenie na všetkých účastníkov premávky je tu priam povinnosťou.
A čo konkrétne Lučenec a Tulcan?
- Napriek tomu, že Tulcan je považované za malé mesto, má až 70-tisíc obyvateľov, takže v porovnaní s Lučencom je vo vedení. Ťažko sa hodnotí, čo je lepšie a čo horšie, je to jednoducho iné. Čo pokladám za výhodu Lučenca je ohľaduplnosť vodičov a pocit bezpečia. Je bežné, že vás pustia na prechode alebo dajú prednosť cyklistovi. U nás si musíte dávať pozor. Rovnaké je to s bezpečnosťou. Ekvádor síce nie je tak nebezpečný ako sa hovorí, ale tu môžem aj o polnoci ísť po meste pešo a nemusím sa ničoho báť.
Ako na vás zapôsobili tunajší ľudia a v čom sa líšia od Ekvádorčanov?
- Ako som už spomenul, zaskočilo ma správanie ľudí, ktorí na prvý pohľad vyzerajú príliš vážni až nahnevaní. Zistil som však, že keď sa s nimi skamarátite, sú veľmi priateľskí a zábavní. U nás môžete s predavačom ovocia predebatovať aj hodinu a úsmev je bežnou súčasťou komunikácie. Celkovo sú Ekvádorčania viac uvoľnení a bezstarostní. Keďže tu ešte nežijem dlho, úplne som si na to nezvykol, ale každým dňom sa, aj vďaka priateľom a známym, ktorých som doteraz spoznal, cítim príjemnejšie.
Ako dlho vám trvalo adaptovať sa na naše podnebie?
- Počasie mi stále príjemné nie je, asi si na to tak skoro nezvyknem. Je tu skoro tma a často pod mrakom. Keďže Ekvádor sa nachádza na rovníku, máme počas celého roka rovnako dlhé dni a noci, aj počasie je pomerne predvídateľné. Také výkyvy, ako zažívam tu, u nás vôbec nie sú bežné. Tu sa predpoveď počasia môže mýliť aj v daný deň. Je to však zaujímavé a už som zvedavý na jar a leto.
Čo ste si na Slovensku najviac obľúbili? Ktoré kúty krajiny či regiónu ste navštívili?
- Nakoľko som prišiel nedávno, veľa cestovania sme si zatiaľ neužili, ale už sa teším na návštevu slovenských hôr. Na Ekvádore ma fascinuje príroda, ako sa dokáže meniť z jedného miesta na druhé, aká je rozmanitosť rastlín aj živočíchov. Konkrétne na Lučenci sa mi páči park a vodná nádrž Ľadovo s lesmi okolo. Sú skvelé na behanie a neraz som tam stretol srny či jelene.
Ako vnímate našu kultúru a tradície?
- Manželka mi povedala o všelijakých tradíciách, ktoré tu máte. Sú dosť rozdielne od toho, čo poznám a na čo som zvyknutý. Trávenie Vianoc, ale aj Nového roka boli pre mňa úplne nové. Páči sa mi, ako má každá aktivita svoju históriu a význam, určitú skrytú symboliku. Priebeh oslavy je však odlišný ako u nás. U nás sa stretne celá rodina, okrem pitia a jedenia sa spieva a tancuje, často sa pridajú susedia či kamaráti a zábava sa presunie aj na ulicu.
Chutí Vám naša tradičná kuchyňa?
- Najviac mi chutia polievky- držková, kapustnica či fazuľová. Samozrejme, ochutnal som aj bryndzové halušky. Mám ich rád, hoci chuť bryndze je pre mňa dosť výrazná. Čo ma na slovenskom stravovaní prekvapilo, je konzumácia chleba. Chlieb sa tu je na raňajky, obed aj večeru. My sme na tom podobne s kukuricou a banánom na varenie. A ešte manželka mi zakázala povedať, že nemám rád tresku, vraj je to ako zločin :).
Čo Vám tu najviac chýba z ekvádorskej kuchyne?
- Čerstvé ovocie a chochos, zelenina, ktorá rastie len u nás a v Peru. Nie som síce fanúšikom pečených morských prasiat, ktoré vzbudzujú v cudzincoch rozporuplné pocity, ale u nás sú považované za lahôdku. Dajú sa porovnať so zajacmi, ktoré sa aj tu jedia úplne bežne.
Naučili ste sa za ten čas, čo tu žijete niečo po slovensky?
- Slovenčina je ťažký oriešok. Nakoľko som študoval jazyky, ľahko nájdem určitú podobnosť v gramatike alebo slovnej zásobe niektorých jazykov, so slovenčinou to však bolo úplne inak. V gramatike je výnimiek niekedy viac ako pravidiel. Je to však pre mňa výzva. Dobrou motiváciou je aj to, že mnoho ľudí v Lučenci buď nevie alebo nechce rozprávať cudzím jazykom a slovenčina je jedinou možnosťou ako sa dorozumieť. Zatiaľ ovládam iba jednoduché frázy, ktoré na bežnú diskusiu nestačia.
Čomu sa tu v Lučenci venujete?
- Momentálnou prioritou je pre mňa rozbiehanie jazykových kurzov, ktoré poskytujem ako lektor. Okrem toho si užívam čas, ktorý môžem tráviť so svojou rodinou a športom. Rád behám v lesoch okolo vodnej nádrže, rovnako ma baví basketbal či futbal. A, samozrejme, venujem sa učeniu slovenčiny. Pokiaľ neovládate jazyk, aj obyčajná cesta na poštu môže vyzerať hrozivo.
Ako Vás prijala Vaša slovenská rodina?
- Úplne skvelo! Hneď od začiatku som sa cítil ako doma. Ako zať som sa spočiatku obával, ako ma príjme svokor, nie že ma nezahlušil, prijal ma s úplne otvorenou náručou. Aj vďaka takémuto prijatiu si tu zvykám ľahšie a rýchlejšie. Som rád, že aj tu je zvykom, že sa rodina stretne pri nedeľnom obede. U nás sa často stretneme aj dvadsiati a takto spolu slávime sviatky alebo iné príležitosti. Bolo by skvelé, keby sa nám raz podarilo takto združiť naše rodiny a spraviť obrovskú rodinnú oslavu J.
Na záver otázka pre pani manželku: Ako ste sa zoznámili s manželom a ako s odstupom času vnímate vzťah s cudzincom?
- S manželom sme sa zoznámili v jazykovom inštitúte v Quite, kde som pomáhala ako lektorka angličtiny a on tam učil tiež. Keďže jedným z mojich cieľov pri cestovaní bolo naučiť sa jazyk, poprosila som ho o súkromné hodiny španielčiny. Zistila som, že je nie len skvelý učiteľ, ale aj skvelý človek a náš kamarátsky vzťah časom prerástol v lásku skončili sme ako rodina. Nemohla som si vybrať lepšie. Aj keď sú naše kultúry úplne odlišné, ich prístup k rodine a celkovo k životu je skvelý. Som rada, že som sa stala súčasťou tej jeho, ako on našej.
