PLACHTINCE. Juraj Matiaš pochádza z Plachtiniec. Svoj vrúcny vzťah k rodnej obci, pretavil aj do uchovávania tradícii, ku ktorým bol vychovávaný v tejto malebnej dedinke. Ako vedúcemu detského folklórneho súboru Krôčik, vedúcemu folklórnej skupiny Bažalička, či aktívnemu členovi a aj scenáristovi a režisérovi divadelného súboru Bez groša, sa mu darí zozbierané zrnká tradícií aj úspešne šíriť, prostredníctvom programov, ktoré tvorí.
Aj keď už je na pol ceste medzi šiestimi a siedmymi krížikmi a pamätá toho dosť, ako on hovorí, stále je ešte dosť starších, ktorí si pamätajú viac. A tak navštevuje svojich susedov, aby spoločne pospomínali, ako to kedysi bývalo.
„Mladí len na internet idú, ale i tam je nie všetko. Ja sa nehanbím za to, že som síce Plachtinčan, ale neviem ešte všetko, ešte stále sa dá niečo nájsť, niečo získať, čo môžem použiť a snažiť sa o zachovávanie tradícií,“ začína svoje rozprávanie s jemným plachtinským dialektom. „Občas mi trochu ujde, lebo my stále ešte aj s mojimi deťmi po plachtinsky vravíme,“ vysvetľuje.
V Plachtinciach obyvatelia tradície neustále dodržiavajú a to nielen prostredníctvom folklórnej skupiny. „Ešte aj dnes chodia niektoré moje rovesníčky v kroji. Keď som bol dieťa, všetci v dedine chodili v kroji. Len pani učiteľka, bola pani,“ spomína Ďurko.
Spodníc nosili dievky aj desatoro a kroje mali pestré farby. „Keď som bol mladý, tak moje rovesníčky nosili aj všelijaké haravé farby. Aj štrinfle si štrikovali také pásavé a každý pás inej farby,“ pochvaľuje šikovné Plachtinčiarky. „Štrikuvávali ich samy na piatich ihlách. Mnohé to vedia do dnes. Moja stará mama ešte aj priadavala vlnu, ale neskôr si už pokúpili pamoke a z toho štrikuvali rôzne vzory, aj srdcavie, hrčkavie, listavie, rozmarínavie aj iné,“ vymenuje.
„Aj svadba sa ešte stále dodržiava podľa tradícií. Ešte stále chodia družbovia volať na svadbu. Nevesta keď sa vydáva, ide vo vencach poslednú nedeľu pred svadbou. Keď je svadba, tak ju čepčia, aj vykrúcajú,“ približuje zvyky vo svojej obci, keď mu príde na um, ako aj on chodil za družbu.
„Keď som ešte chodil do školy, býval som družbom na svadbách. Keď som učiteľovi povedal, že idem za družbu, to mi vždy vravel: jáj Ďuro, zas dva týždne neprídeš. Tak aj bolo. Štvrtok a piatok som bol pozývať hostí, pondelok a utorok bola svadba. A keď bola ďalšia, tak sa mi už v stredu neoplatilo ísť na jeden deň do školy,“ zasmeje sa pri spomienkach na staré časy. „Aj zábavy bývali iné, v kultúrnom dome. Ňane sedeli okolo, deti im v lone, chlapci v enom kúte, dievky v druhom.“
Od svadieb sa pomaly dostaneme aj k fašiangom. „U nás chodili gajdoši. Robievame taký program aj s Bažaličkou už od roku 1999. Ľuďom sa to páči. Chodíme s ražňami, vinšujeme, vykrúcame dievky, že by im šúľke veľké na kukurici vyrástli. Voľakedy za konope vinšovali a vyskakovali hore, že by vraj, čím vyššie konope vyrástlo. Lebo to bol základ odievania. Spodnie sukne, oplecka, chlapom gaty, to sa všetko z toho robilo. Plachty, obrusy, uteráky, klinovníke,“ pospomína.
V každom dome za vinšovačku dostali klobásu, slaninu, fľašu. „U nás sa nepochovávala basa, ale Urban. To už keď prišiel Urban, to už bol krik taký, ani hurikán. Ľudia sa rehlili, kričali. Urban bol jeden chlapec, ktorého na rebríku niesli a gazdiná nariekala. Prídu plačky, to sa väčšinou chlapi poobliekali a hovoria: Ako že ty už budeš medzi týma Maďari, keď ti archaniel zatrúbi ďere, Urban, ďere a ty nebudeš vedieť maďarú,“ odrecituje obľúbené repliky z programu.
Po pochovaní Urbana začal štyridsaťdňový pôst. „Pôst sa vždy dodržiaval, stále sa dodržiava. Aj teraz, keď som zavolal ženy na skúšku súboru, tak mi vravia: jáááj, Ďurko a čože ty nevieš, že je pôst? Viem, ale čo. Len aby sme väčší hriech neurobili,“ doberá si ženičky v súbore.
„Akurát, že cez pôst bolo to, že sa vynášala morena. Ale u nás sa tá figurína nevolala morena, ale kyseľ. A tak sa vravelo: Tavo, kyseľ, tavo, na to holô bralo. To sa na kvetnú nedeľu robilo a to bolo ešte v pôste,“ priblíži folklorista telom aj dušou, ďalší námet na program folklórneho súboru. „Chvála bohu, že sme to zachránili, hádam sa len dačo z toho zachová aj pre budúce generácie,“ poznamená spokojne na záver zberateľ a šíriteľ vzácnych ľudových tradícií z Plachtiniec.
