Na politickej scéne sa v posledných rokoch objavilo niekoľko osobností z nášho regiónu. Ak však zalovíme hlbšie v histórii, nájdeme v nej politikov, ktorí výrazne prispeli k rozvoju nášho mesta a svojou prácou sa hlboko zapísali do dejín národa.
„V našej histórii je niekoľko veľmi výrazných politických osobností,“ hovorí historik Jozef Drenko. „Za spomenutie určite stojí Pavel Ráday, ktorý je v našom meste aj pochovaný,“ dodal.
Pavel mal na svoju dobu široké filozofické, právnické i vojenské vzdelanie. Podľa slov historika ako diplomat a politik rokoval so švédskym, poľským a pruským panovníkom, ale aj s ruským cárom. „Bol vyslancom Novohradu na Uhorskom sneme,“ priblížil Drenko.
Aj známa Levočská biela pani je spätá s našim regiónom. „Juliana Korponayová, rodená Géciová, sa zamiešala do politického boja proti Habsburgovcom. Bola zatknutá vo svojom dome vo Fiľakove,“ uviedol Drenko. Bola vraj prvou a jedinou ženou – političkou v uhorských dejinách, ktorá sa dopustila vlastizrady, za čo bola popravená sťatím hlavy mečom na trhovisku v Győri.
Podľa lučenského historika je výraznou osobnosťou aj Ľudovít Mocsáry, ktorý vychádzal z presvedčenia, že na dosiahnutie úplnej samostatnosti Uhorska je nevyhnutné dohodnúť sa s nemaďarskými národmi a národnosťami, ktoré predstavovali väčšinu obyvateľstva krajiny. „Ako jediný maďarský poslanec na Uhorskom sneme sa v roku 1879 postavil v parlamente proti návrhu zákona o povinnom vyučovaní maďarčiny vo všetkých školách,“ doplnil Drenko. Mocsáry pochádzal z Kurtáňa.
Zubár Alexander Herz v Lučenci liečil chudobných a chorých pacientov zadarmo. Podľa historika Drenka bol jediným senátorom zo Slovenska, ktorý sa v roku 1929 postavil za boľševické vedenie KSČ. Pre prenasledovanie odišiel do Sovietskeho zväzu, kde bol za organizátorskú prácu vyznamenaný. „Oddanosť komunizmu mu bola osudná, zahynul totiž ako obeť stalinskej socialistickej zákonnosti v pracovnom tábore vo Vladivostoku,“ približuje osud politika Drenko.
Opomenúť nemožno ani Ľudovíta Bazovského. „Bol to prvý slovenský župan Novohradu, bojovník za národnú a sociálnu spravodlivosť,“ vyzdvihuje historik Bazovského. „Po pripojení Lučenca k Maďarsku v roku 1939 ho podozrievali, že sa stal špiónom v službách maďarských vládnych kruhov, čo nezodpovedalo pravde,“ domnieva sa Drenko. Podľa neho nebol hriešnikom, hriešnikom ho urobila spoločnosť, ktorá jeho snahy nepochopila. Bazovský je pochovaný v Lučenci.
Na záver kronikár, historik, učiteľ a publicista Jozef Drenko zdôraznil, že v období, kedy tieto významné osobnosti pôsobili na politickej scéne, nezabúdali na náš región. „Lučenec bol veľmi významným mestom. Považovali nás za malú Budapešť. Dalo sa tu zohnať aj to, čo nemali v Bratislave či v Prahe,“ podotkol odborník na záver.
