LUPOČ. To vzácne, čo sa nám z minulosti zachovalo je okrem iného aj historické nárečie. Stále však ubúda tých, ktorí v dialekte stále hovoria. Zachovaniu nárečia v obci Lupoč sa aktívne venuje Zuzana Bohušová. Podarilo sa jej zozbierať a písomne zafixovať časť nárečových slov Lupoče. Usporiadala ich do prehľadného slovníka. Mnohé z týchto dialektizmov sú onomatopoické, znejú veľmi expresívne, robia výpoveď šťavnatou a obraznou.
Z dediny haluške na miski
Mnohé určite pripomenú ľuďom, žijúcim dlhé roky mimo Lupoče, kde sú ich korene a domov. „Keď som študovala, tri semestre sme mali predmet vývin a dejiny slovenského jazyka a dialektológiu. Vyučujúci si študentov pamätal podľa znakov nárečí tých oblastí, z ktorých pochádzali. Takže aj mňa sa opýtal, odkiaľ som. Od Lučenca. A ste z „robiťi, písaťi“ či „haluške na miski“? Z dediny „haluške na miski“. Hneď vedel, že nie som ani z oblasti ipeľského, ani vrchárskeho nárečia, ale z niektorej stredonovohradskej dediny,“ približuje svoje začiatky záujmu o tradičný dialekt.
V tom čase na podnet vyučujúceho urobila nahrávku rozprávania starého otca Jána Plachého, ktorá sa stala základným kameňom knižky Nárečie Lupoče s podtitulom O dialekte stredného Novohradu.
Páriž cestou na Políchno
Prvé vydanie Lupočského nárečia vyšlo v roku 2003. Odvtedy sa nazbierali mnohé ďalšie lexikálne a frazeologické jednotky inak už neaktívneho nárečia, ktoré knižne vydala v tomto období. „Keď chceme cudziemu človeku žartovne určiť polohu obce Lupoč, udáme „presné“ súradnice: 6 km od Prahy a neďaleko Paríža,“ priblížila Bohušová.
Každý sa začuduje. O takej lokalite nikto jakživ nepočul. Lupoč je totiž neznáma a nenápadná dedinka. Nachádza sa niekoľko kilometrov od malej Prahy v Novohrade, teda v reči miestnych obyvateľov dedinky Prága, ktorá vznikla za husitských čias, a neďaleko kopca Páriž, ležiaceho v smere na Políchno.
„Paríž je slovnou hračkou, pôvodné pomenovanie bolo Pariš a motiváciou je sloveso pariť (sa), s-/zapariť sa pri výstupe na tento kopec,“ vysvetlila. Pri spracovaní lupočského nárečia sa opierala o vlastnú čiastočne aktívnu, ale prevažne pasívnu znalosť lupočského nárečia a o nahrávky autentických prehovorov.
Výsledkom jej bádateľského úsilia je podrobný opis nárečia e-ového typu. Na druhej strane sa autorke podarilo vytvoriť zbierku úsloví – prísloví, porekadiel, povrávok, prirovnaní, vyhrážok, prekáračiek, riekaniek, hádaniek a pod. – ide o útvary paremiologickej i neparemiologickej povahy alebo gnómické útvary – a slovník lupočských lexikálnych jednotiek.
Rozumeli by ste?
Akí hrňi̯eʒ navri̯e, takí skoná. (Aký je človek za mlada, taký ostane do smrti.)
Akí pamodaj, takí bodajzdrav. (Aká akcia, taká odplata, hlavne za zlé.)
Ako robeu̯, tag aj sxoďeu̯, čertu slúžeu̯, čerd ho zväu̯. (Ako sa správal, tak pochodil.)
Akú motiku si si zväu̯, s takou kop! (Akú ženu si si vzal, s takou ži!)
Čím je tvrči̯e, tin je hrči̯e. (Čím chudobnejší človek, tým sa viac chce ukázať, ale hovorí sa to aj o súčasnosti.)
Čo hris, to xvis. (hus, kačka)
Čo je v riťi, to misí vo iťi. (Čo je zlé, to musí ísť von.)
Čo sa beri̯e, to sa ďeri̯e. (Čo sa používa, ...)
Čo vlčko ham, to je uš tam. (Nečakaj náhradu za škodu.)
Čo zmihla – to zľihla. (Každé slovo je klamstvo.)
Čo vikľepkau̯, to prexľepkau̯. (Čo zarobil, to prepil.)
Nadávky, vyhrážky, prekáračky
Aj do slami sa potkňe! (slabý človek)
Aňi bi mu ostrúhaní vlaz do riťi ňevopxau̯. (prestrašený človek)
Aňi bruxa aňi riťi, šecko je to v ednej ňiťi. (veľmi chudá osoba)
Aňi reči, aňi kroči. (hlúpy človek a ešte aj nemehlo)
Bodaj bi ťi dvor pašov zarasov! (Bodaj by si prišiel o majetok – dobytok a hydinu, ktoré spásajú trávu na dvore.)
Čert po ňom aj s koňom, planí bou̯ – nak zdoxoû.
Či sa šecko misí v jeho riťi staveť? (Či všetko najlepšie musí mať on?)
Čo je čije, nag je moje, aľe moje nag ňig ňeberi̯e! (chamtivec)
Dán ja ťebe „kcev“, ňetreba ťi ňič! (Keď si dieťa niečo neoprávnene želalo.)
Dán ťi po tej kopoňi! (po hlave)
Eden je ňebojsa, druhí ňedajsa. (Dvaja škriepni ľudia.)
E(d)na xiža ju visere, druhá zožere. (o žene, ktorá často navštevuje susedov)
Munta muntavá, čo iba visťenáva. (Večne nespokojná žena, ktorá stále vzdychá a sťažuje sa.)
Načo voš kašle, ket pľúca ňima. (Načo sa slabý vystatuje, preceňuje, keď na to nemá.)
A na riťi háčike, čo xitala táčike. (vyfintená koketa)
Cestovalo hou̯no, ňimalo sa ďe strčeť, tak do tih otvorenih ús. („Výchovná“ veta pre deti, aby nemali otvorené ústa.)
Háke-báke – to sa vojáke a to drobnu̯o – to je ovos. (Starosta, ktorý nevedel čítať, vraj takto „interpretoval“ úradný list.)
Kakaj, riťka, ľebo ňi̯e, ľen nak sa ťi ďen miňi̯e. (Predlžuj si ľahkú robotu, aby sa minul čas.)
Ked opiľec spadňe do xrapačini, tak kričí: Mandršťička moja, puz ma! (Mátoha, pusti ma!)
Kmotor kmotru móže, aj pámbox tak káže. (Sex v príbuzenstve.)
