RIMAVSKÁ SOBOTA. V jednom z dvoch skladových síl bývalého rimavskosobotského cukrovaru sa prvú septembrovú nedeľu zišlo publikum, zaznela hudba. Stavba, ktorá už dávno neslúži svojmu účelu, čoskoro ľahne k zemi. Rozlúčka s ňou bola skutočne originálna. Stala sa súčasťou netradičného spojenia opustených budov s moderným umením, ktoré organizujú členovia OZ Ruiny.
Narýchlo
Piata, aj keď nečíslovaná, časť spomínaného seriálu, sa konala narýchlo. Pôvodne bola naplánovaná na budúci rok, no búranie zvyšných stavieb v areáli bývalého cukrovaru sa začne ešte tento rok.
Padla dohoda s majiteľom a trochu riskantná akcia, keďže silo nemá strechu, sa mohla začať. Jedinečnú atmosféru priestoru umocňujú rozdrvené zvyšky stavby roztrúsené po podlahe, miešajúce sa s náletovou vegetáciou. Spolu s farbami stien navodzujú dojem podmorského akvária. Ak by zapršalo, bol by ešte silnejší, no automaticky by znamenal predčasný koniec podujatia.

Výstrahy meteorológov sa napokon nenaplnili a počasie ukázalo svoju prívetivú tvár.
Divákom, roztrúsených po celej ploche dna, predstavila trojica umelcov v zložení: Julo Fujak (bassgitara, bubny), Gabriela Vermelho (spev, husle) a Jan Kavan (violončelo) svoju priestorovú improvizáciu pod názvom Zvuková socha sila.
V tej chvíli sa zdalo, že prichádzame o jedinečné miesto, ktoré by v spojení s kultúrou mohlo dostať druhú šancu na život.
Absencia horizontu
Príležitosť vystúpiť v sile si nenechala ujsť ani fínska vizuálna umelkyňa Veera Lohiniva, pôsobiaca v oblasti performance a video artu.
„V sile ma zaujala absencia horizontu. Vojdete dovnútra, vidíte zem aj nebo, no nevidíte horizont. Zem je tak možné vnímať ako symbol tela, nebo ako symbol mysle. Zo sila sa tak stal bod spojenia. Možno práve na takomto mieste je možné spojiť telo a myseľ,“ vyjadrila sa Lohiniva, ktorej vystúpenie bolo v podstate improvizovanou pantomimickou meditáciou, snažiacou sa vytvoriť chýbajúci horizont.
Po zotmení zaplavilo silo modré svetlo a prišla chvíľa hudobnej improvizácie. Počas nej rôznymi predmetmi, pomocou elektromagnetických vibrácií, skladateľ Ian Mikyska rozozvučal struny banja. Obraz blížiacej sa deštrukcie tohto priestoru získaval svoj hudobný sprievod. V druhej polovici vystúpenia vyzval Mikyska publikum, aby spolu s ním vytvorilo vokálnu improvizáciu.
Silom sa niesol rozlúčková chorál, zložený z nápevov divákov a odprevádzal ho na cestu do zabudnutia. Podujatie, ktoré mladá partia pripravila, patrilo určite medzi najemotívnejšie nielen preto, že sa konalo v priestore, čakajúcom na zánik, ale aj vďaka vystúpeniam, ktoré sa v jeho útrobách udiali.