LUČENEC. Seriál o známej aj menej známej histórii Novohradu pripravujeme vďaka Mišovi Šestákovi, ktorý je zostavovateľom Zborníka zo stretnutia priateľov regionálnej histórie. V ňom sa zíde vždy množstvo zaujímavých príspevkov tých, čo vedia, že poznanie dejín je dôležité k poznaniu svojich koreňov. Z toho vlaňajšieho máme pre našich čitateľov ešte pripravených niekoľko historických zastavení.
Prinášame pokračovanie príspevku Petra Wernera, ktorý sa v ňom zaoberá prítomnosťou ťažko skúšanej skupiny ľudí, ktorá, žiaľ, nielen v minulosti bola pre mnohých tŕňom v oku. Ide o židovskú komunitu, po ktorej zostali často už len náhrobky na židovských cintorínoch, ktoré sú často určené na postupný zánik.
VÍKENDOVÝ SERIÁL: Ich znamením je hviezda Čítajte Lučenec – nový cintorín
Naše putovanie po cintorínoch pokračuje na novom židovskom cintoríne v Lučenci. Tam možno nájsť viacero hrobov významných osobností, ktoré prispeli jednak k náboženskému životu neologickej náboženskej obce, ale aj hospodárskemu a kultúrnemu rozvoju mesta. Adolf Hirschl bol do roku 1871 prvým predsedom neologickej náboženskej obce. Prvým neologickým rabínom, ktorý je tu pochovaný, bol Móric Diamant, autor mnohých teologických spisov.
Z hľadiska rozvoja Lučenca mali významnú úlohu Samuel Sternlicht a Filip Schein, zakladatelia smaltovne, ktorých firma od roku 1884 vyrábala sporáky a kuchynský riad. Bola to prvá smaltovňa v Rakúsko-Uhorsku. Výrobky vyvážala nielen do Európy, ale aj do Severnej Ameriky. Ich hroby možno nájsť na novom cintoríne spolu s hrobmi ďalších priemyselníkov. Nájdeme tu hroby Ferenca a Filipa Schlesingerovcov z rodiny zakladateľov a majiteľov píly.
V roku 1891 založili Ignác Herzog a Dezider Kohn rafinériu a veľkoobchod s liehovinami, neskôr i skladište, v roku 1906 aj pálenicu.
Židia boli integrovanou súčasťou spoločenského a kultúrneho života Lučenca. Židovská náboženská obec bola riadnym členom literárnej spoločnosti Izraelita Magyar Irodalmi Társulát s celoštátnou pôsobnosťou so sídlom v Budapešti, ktorú od roku 1898 všemožne podporovala. Jej riadnymi členmi boli už spomínaní rabín Dr. Vojtech Vajda a priemyselník Samuel Sternlicht.
Fiľakovo
Podľa sčítania obyvateľov žilo v roku 1930 vo Fiľakove 248 židov, čo b
Nový cintorín v Lučenci (zdroj: Radovan Vojenčák)l v histórii židovskej náboženskej obce najvyšší počet. Predstavovali 5,8 % z celkového počtu 4 291 obyvateľov. Po Viedenskej arbitráži bolo Fiľakovo pripojené k Maďarsku a po nemeckej okupácii Maďarska bola väčšina fiľakovských židov v máji 1944 sústredená najprv v provizórnom gete v Lučenci, neskôr v ústrednom gete v Balážskych Ďarmotách, odkiaľ boli deportovaní do vyhladzovacieho tábora Auschwitz. Po oslobodení sa do Fiľakova vrátilo okolo 100 židov, väčšina však nebola pôvodnými obyvateľmi Fiľakova.
Židovský cintorín vo Fiľakove bol zriadený v roku 1843. V tom istom čase bol založený aj spolok Chevra kadiša. Jeho zakladateľom a dlhoročným predsedom bol podnikateľ D. Diamant, ktorý prispel značnou čiastkou na kúpu pozemku pre cintorín. Náboženská obec si zachovala ortodoxný charakter aj po rozkole v uhorských židovských komunitách. Iný zdroj hovorí, že spolok Chevra kadiša bol založený už v roku 1820 a že v tom istom roku dostali fiľakovskí židia povolenie na zriadenie cintorína pri Šávoľskej ceste.
Cintorín sa nachádza na okraji mesta. Mnohí z tých, ktorí sa po holokauste vrátili do Fiľakova, videli svoju budúcnosť v novovzniknutom štáte Izrael a emigrovali. Keďže židovská obec zanikla, cintorín v ďalšom období chátral. Po Zamatovej revolúcii v deväťdesiatych rokoch 20. storočia bol, vďaka finančnej podpore jednej z najbohatších židovských rodín v Austrálii, rodiny Löwy zo Sydney, ktorých korene sú vo Fiľakove, zrekonštruovaný. Zásluhou rodiny Löwy je cintorín aj naďalej udržiavaný v bezchybnom stave.
Na cintoríne vo Fiľakove sa zachovalo 142 náhrobných kameňov, ktoré sú identifikované. Dokumentujú existenciu rodín z Fiľakova Klein, Bódi, Grossman, Kuffler, Roth, Diamant, Friedmann, Fischer, Löwy, Schwarz, Braun, Blumenthal a ďalších.
Na cintoríne sa nám podarilo nájsť a identifikovať hrob prvého fiľakovského rabína Pinchas Lazara Büchlera. Žiaľ, hrob rabína Samuela Benjamína Jungreissa sa nájsť nepodarí. Potomok slávnej rabínskej rodiny a uznávaný učenec bol v máji 1944 odvlečený do provizórneho geta v Lučenci a v júni spolu s ďalšími náboženskými hodnostármi do koncentračného tábora v Auschwitzi. Tragédiu šoa neprežil.
Halič
Na rozdiel od veľkých židovských obcí, ako boli lučenecká alebo fiľakovská, židovská obec v Haliči sa v Encyklopédii židovských náboženských obcí neuvádza. Súvisí to so skutočnosťou, že encyklopédia zahrňuje obce, ktorých veľkosť v niektorom zo sčítaní obyvateľov v prvej polovici 20. storočia presiahla 50 členov. V starohaličských matrikách sa uvádza a zo záznamov o vizitáciách vyplýva, že už v roku 1813 žilo v Haliči 4 až 5 rodín. Podľa rožňavského biskupstva v roku 1834 bolo v Haliči evidovaných 86 židov.
V ďalšom období už počet židov klesal. Vyslanci župy v roku 1848 zaznamenali v Haliči 26 Izraelitov. Od roku 1851 boli miestni židia vedení v matrikách mesta Lučenec. Existenciu židovskej komunity tu dokumentuje synagóga, ktorá bola zasvätená 5. septembra 1890.
Židovský cintorín sa nachádza na pravej strane cesty z Haliče do Starej Haliče. V roku 1999 sa na cintoríne nachádzalo ešte 50 náhrobných kameňov. Podľa údajov najstaršie pochádzajú z roku 1896. Dá sa predpokladať, že druhá polovica 19. storočia bola vrcholom rozkvetu židovskej komunity v Haliči. Počet okolo 45 členov obce sa udržiaval až do vzniku ČSR v roku 1918. Pravdepodobne vznikom ČSR došlo k pretrhnutiu obchodných väzieb na ďalšie oblasti v Maďarsku, čím došlo aj k úpadku hospodárskych aktivít v Haliči a následne aj k úbytku židov. V roku 2011 Ján Hikker cintorín zdokumentoval a vytvoril plán rozmiestnenia existujúcich hrobov.
Podľa tohto plánu sa na cintoríne nachádzalo ešte 36 náhrobných kameňov. Takto sa dozvedáme, že v Haliči žili rodiny Fischerov, Weissov, Hammermüllerovcov, Wallachovcov, ďalej Józsi Wollner, Ilona Wessel, Rolf Spitzer či rodina Suranyiovcov a ďalší. V ústnom podaní sa zachovalo najviac spomienok na rodinu Koviliakovcov a na cintoríne nachádzame hrob Taury Koviliak. Cintorín je v dobrom stave vďaka obci, ktorá sa oň stará, pravidelne ho kosí a v poslednej dobe nechala renovovať povrch náhrobných kameňov.
Lovinobaňa
O existencii židovského cintorína v Lovinobani máme len strohé informácie. Uvádza sa v evidenčnej karte obce. Podľa iného zdroja na Facebooku je cintorín zabudnutý a nenachádza sa na ňom žiadny náhrobný kameň. Vchod na cintorín sa nachádza na konci obecného cintorína.
Cintorín je v súčasnosti úplne zarastený náletovými drevinami a černičím väčšinou do výšky dospelého človeka. Prikladáme fotografiu z nedávnej minulosti, keď cintorín bol zarastený podstatne menej a jeho existenciu naznačovala bránka a ohradený priestor. V súčasnosti je aj táto zarastená.
Želovce
O židovskom cintoríne sa nachádza zmienka v sprievodnej správe k územnému plánu obce z roku 2007. Podľa uvádzaných údajov bol jedným z významných dátumov obce rok 1862, kedy veľká časť obce vyhorela. Po požiari dostal každý obyvateľ od grófa Ábela Zichyho parcelu na stavbu domu s hospodárskymi objektmi. V tomto období sa do Želoviec prisťahovali aj obyvatelia z iných dedín, medzi nimi Slováci evanjelického, a dá sa predpokladať, že aj židovského vierovyznania, lebo v obci bol zriadený evanjelický a židovský cintorín. Podľa sčítania obyvateľov po Viedenskej arbitráži v roku 1938 žilo v Želovciach 19 židov.
V Želovciach žila až do druhej svetovej vojny menšia židovská komunita. Vyskytovali sa tu mená ako Jónás, Wilhelm, Felsenburg a ďalšie. V roku 1944 bolo odvlečených 14 židovských obyvateľov do Mauthausenu. Cintorín sa nachádza uprostred obce ako súčasť obecného cintorína.
Hroby židov sa nachádzali v rohu terajšieho cintorína vedľa miestneho potoka a štátnej cesty a až donedávna tam bolo okolo 10 hrobov. V súčasnosti je možné nájsť iba úlomok náhrobného kameňa s motívom smútočnej vŕby. Na cintoríne sú znateľné stopy po nedávnych terénnych úpravách (navážaná zemina), takže nejaké náhrobné kamene sa môžu nachádzať pod úrovňou terajšieho terénu.
Ešte nám pár miest posledného odpočinku zostalo na návštevu.
Autor: -rv-
