LUČENEC. Z príbehu dvoch dospievajúcich chlapcov Kápiu z Lučenca sa stal pred rokmi nečakaný knižný bestseller. Neúnavný vydavateľ pôvodnej slovenskej tvorby Koloman Kertész "Kali" Bagala sa dočkal vďaka Petrovi Balkovi priestor, a jeho útlej knihy Vitajte v Lošonci, zaslúženého úspechu. Lebo ako jeden z mála dáva dôraz aj na objavovaní nových talentov. A pôvodom lučenčan Balko ním určite je. Dokáže ho rozdávať aj do iných sfér.
Kápia a Leviathan možno prehovoria aj po švédsky Čítajte Prioritne sme sa v tomto rozhovore venovali faktu, že za sedem rokov od vydania originálneho debutu už vyšlo viacero jeho prekladov, v poslednom čase sa dokonca rozhovorili aj "bájnou" maďarčinou, ktorá ovplyvňovala podobu Lučenca nielen v tomto diele plnom fantázie a svojského humoru. Také boli často aj odpovede jej autora, v ktorých aj prezradil svoje najbližšie plány.
V poslednom čase sa akosi "roztrhlo vrece" s prekladmi vašich prvých dvoch kníh. Do ktorých ďalších jazykov boli preložené a o koľký preklad u nich šlo?
Áno, vyzerá to, že svet objavil Lošonc – či Lošonc objavil svet? Každopádne je načase, aby v meste osadili informačné tabule v cudzích jazykoch, lebo metropolu juhu čaká masový prílev turistov. V poslednom období bola kniha Vtedy v Lošonci preložená do maďarčiny vo vydavateľstve Kalligram a do francúzštiny vo vydavateľstve Les Éditions Bleu & Jaune. Ak sa k tomu pripočíta poľština, čeština a nemčina, tak Lošonc bol preložený už do piatich jazykov, čo prekonalo aj moje najdivokejšie predstavy. A to sa divokými predstavami živím!
Je to počet prekladov nateraz konečný, alebo sa ešte chystá nejaký preklad?
Úryvky z Lošonca boli preložené do angličtiny, chorvátčiny či švédčiny, no je otázne, či si nájdu svojho vydavateľa, ktorý by následne zastrešil preklad celej knihy. Vydavateľ má totiž vybudovanú infraštruktúru, vďaka ktorej sa knihy dostanú k čitateľom. To je kľúčové. Neraz je to aj začiatok dlhšieho vzťahu – moja druhá kniha Østrov vyšla nedávno v češtine vo vydavateľstve Větrné Mlýny (rovnako ako Vtedy v Lošonci) a túto jeseň vychádza aj v poľštine vo vydavateľstve Biblioteka Słów, ktoré publikovalo aj Lošonc. Østrovu sa črtajú aj ďalšie preklady, ale nechcem predbiehať, nechajme sa prekvapiť.
Maďarčina - bájny jazyk dospelých do ktorého nikdy neprenikol
Je niečím špeciálnym pre vás preklad vášho debutu Vtedy v Lošonci do maďarčiny, keďže Lučenec, po maďarsky Lošonc bol a aj doteraz je mestom tohto jazyka? Ovládate ho aj vy?
Maďarčina zohrala v mojom živote dôležitú rolu, rovnako ako v príbehu Lučenca či celého južného Slovenska.
Doma sme hovorili po slovensky, no pamätám si, ako k mojim starkovcom chodili priatelia, s ktorými sedeli v kuchyni, pili kávu, fajčili, smiali sa a klebetili po maďarsky. Bol som vtedy malý chlapec, nerozumel som ani slovo, no predstavoval som si, že hovoria krásnym bájnym jazykom dospelých, ktorým budem jedného dňa hovoriť aj ja. Žiaľ, doteraz sa tak nestalo, čo ma mrzí, viem po maďarsky iba nadávať, no ide o tak bizarné nadávky, že by som nimi viac urazil seba než protivníka.
Hanba mi – som žijúci dôkaz vymierajúcej viacjazyčnosti!
Pôvodne som si myslel, že maďarčina bude prvý aj posledný jazyk, do ktorého bude Lošonc preložený – nakoniec ide až o piaty jazyk. Úryvky Lošonca už boli preložené do maďarčiny aj v minulosti, viackrát som tam mal aj besedy, no kľúčový moment nastal, keď ho hry vstúpilo vydavateľstvo Kalligram. O preklad sa postarala Tünde Mészáros, bola výborná, vnímavá a precízna. Keďže žije v Budapešti a ja v Bratislave, tak sme boli v intenzívnom mailovom kontakte, riešili sme každý detail a slovíčko, vďaka čomu som si uvedomil, že text je ako domček z kariet – stačí vybrať jediný dielik a všetko sa rozpadne. Alebo naopak – postavíte niečo krásne.
Knihu sme uviedli nedávno v Budapešti, v kultovej literárnej kaviarni Három Holló, bolo to veľmi príjemné. Na krste bol aj môj lučenecký fella David Koronczi, pre prípad, že by som povedal nevhodný vtip o Trianone alebo Orbánovi. Prvé rekcie na knihu sú veľmi pozitívne, z čoho mám obrovskú radosť, na jeseň by som sa mal do Budapešti vrátiť na veľký literárny festival, už teraz si šetrím forinty.
Čo to vlastne pre autora znamená, že sa jeho knihy takto hojne prekladajú, a už aj do jazykov ktoré patria do iného kultúrneho prostredia s inou históriou? Majú tam šancu čitatelia vnímať ich poetiku a vžiť sa do vašich príbehov? Alebo je práve bezbrehá fantázia, ktorou vaše knihy prekvitajú podľa vás bez problémov prenosná do „celého“ sveta?
Slovensko je malá krajina s pestrou a bohatou literárnou kultúrou, ktorá je však v zahraničí takmer neznáma. Stačí prísť do kníhkupectva v Čechách a pri pátraní po slovenských knihách objavíte v lepšom prípade nejaký brak od Borisa Filana alebo rýmovačky od No Name. Našťastie, posledné roky cítiť istú globálnu decentralizáciu, čoraz väčšia pozornosť sa zameriava na lokálnosť a osobitnosť, svet túži po nových príbehoch z periférií.
To je dôvod, prečo mohol vyjsť príbeh z malomesta na slovensko-maďarskom pohraničí v kvalitných vydavateľstvách vo veľkých jazykov ako francúzština či nemčina. A aj vďaka tomu nakoniec zistíme, že je jedno, či sme z Lučenca, Tomášoviec, Sitnianskej Lehôtky, Paríža či Berlína, pretože všetci prežívame viac-menej to isté, síce v inom balení. Navyše, fantázia nemá žiadnu národnosť – je to univerzálny jazyk, ktorému rozumejú na celom svete.
Ako sa vlastne prekladajú vaše obľúbené narážky na susedný Poltár, alebo má šancu niekto v zahraničí pochopiť čo môže pre spisovateľa znamenať čítačka knihy v takom Žiari nad Hronom?
Je dôležité si uvedomiť, že preklad nie je iba mechanickým preklopením textu do iného jazyka – je to do veľkej miery tvorba nového diela, pretože každý jazyk má svoju atmosféru, farbu, rytmus. Je to ako pri presádzaní kvetov. Prekladateľ alebo prekladateľka hľadá vhodné miesto, kam text zasadiť, musí mať však vhodné podmienky, aby začal klíčiť.
To však vyžaduje talent, trpezlivosť i cit, pretože každý text je iný a potrebuje špecifické prostredie, aby sa úspešne adaptoval. Ja som mal šťastie, že som zakaždým spolupracoval s prekladateľmi, ktorí pristupovali k mojim knihám s citom, porozumením a hravosťou. Túžili text pochopiť, aj medzi riadkami, a prerozprávať jeho príbeh v inom jazykovom kontexte.
Či išlo o spoluprácu so spomínanou Tünde Mészáros, so Zorkou Ciklaminy (nemecký preklad Vtedy v Lošonci), s Barborou Faure (francúzsky preklad Vtedy v Lošonci), s Ondřejom Mrázkom (české preklady Vtedy v Lošonci a Østrova) a s Miłoszom Waligórskim – zakaždým išlo o podnetný proces, ktorý ma obohatil autorsky i ľudsky. S Miłoszom sme napríklad dookola riešili mytológiu pracovných táborov pre literárne postavy v Østrove či nekorektné vtipy o Poliakoch vo Vtedy v Lošonci. A so Zorkou sme neustále otvárali otázky súvisiace s jedlom – ako preložiť kapustové rezance či tekvicový prívarok? Zábavný fakt: Nemci nepoznajú prívarok, iba polievky a omáčky. Tak im treba!
Lučenčan, ktorý sa vybral na tajomný Østrov Čítajte Máte už určite odozvy na dávnejšie preklady? Smejú sa ľudia na tých veciach ako slovenskí čitatelia, alebo niekde úplne inde? Ako na nich vaše príbehy pôsobia?
Odozvy boli zväčša pozitívne až nadšené. Ak sa aj objavila negatívna recenzia, tak ju moje podvedomie vytesnilo. V Nemecku napríklad označili Vtedy v Lošonci za Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberryho Fina zo slovensko - maďarskej hranice. V Poľsku zaznamenala kniha nemalý úspech u čitateľov a kritikov, takže som zvedavý, ako prijmú Østrov, ktorý tam vychádza na jeseň. Francúzsky preklad Lošonca je ešte čerstvý, no vydavateľ zvolil zaujímavý marketingový koncept - ponúka knihu v balíku s lokálnymi slovenskými výrobkami ako sypaný čaj či kvalitná čokoláda. Navrhoval som mu klasickejšie slovenské artikle - borovičku, Marsky a horalku - ale to neprešlo.
Myslíte si, že keby napísal Vtedy v Lošonci terajší Peter Balko išlo by o rovnakú knihu, alebo by už zafungovali roky prežitého a nejaká „dospelácka“ autocenzúra oproti akejsi mladíckej drzosti a opojnosti nezvyčajnými slovnými spojeniami a narážkami?
Ak by som teraz napísal Lošonc, určite by to bola iná kniha. Pretože aj ja som iný. Keď si ju raz za čas preletím očami, tak v nej nájdem pasáže, ktoré by som dnes celé vyškrtal, prípadne kompletne prepísal. Ale to sa nikdy nestalo a tak to má byť – je to záznam môjho ja spred niekoľkých rokov, odraz môjho vkusu, názorov, jazyka i ega. V dobrom i zlom slova zmysle, s výbuchmi fantázie, s legendami, s krutosťou i s očividnými chybami. Je to výsek v čase, spomienka, fotoalbum. Nemenil by som na tom ani čiarku.
Dcéra prišla medzi pandemickými vlnami, vytvorili si bublinu v bubline
Nedá mi opýtať sa aj na súčasnosť. Po dvoch rokoch pandémie a rôznych obmedzení, keď sme mysleli, že sa opäť bez obáv nadýchneme a budeme sa svet snažiť vrátiť do čias pred ňou, prišiel vojnový konflikt na Ukrajine. Vraví sa, že keď rinčia zbrane, múzy mlčia ako je to u vás? Netvoríte, alebo ste sa práve naopak vrhli do tvorby a pretavujete svoje pocity do nej?
Pandémia nás naučila veľa – o zdraví, bezpečnosti, strachu, izolácii i paranoji, ale aj o tom, ako dokáže jeden netopier zvrátiť chod dejín. Naučila nás, že sme zraniteľní, a že kríza z nás dokáže vytiahnuť to najlepšie i najhoršie. A naučila nás aj to, že ak niečo vo svojom prístupe k životnému prostrediu a k svetu vôkol nás radikálne nezmeníme, tak apokalyptické vízie zo sci-fi filmov môžu byť jedného dňa našou realitou.
Už teraz žijeme epizódu seriálu Black Mirror a je iba na nás, aký svet zanecháme budúcim generáciám. Medzi prvou a druhou vlnou sa nám s manželkou Verou narodila dcéra Anna.
Zatiaľ čo svet za oknami zastal, ulice sa vyľudnili a Bratislavou začal po rokoch znieť spev vtákov, tak v našom byte sme si vytvorili vlastný svet, bublinu v bubline, ostrov. Pozorovali sme, s akou dychtivosťou Anna každý deň objavuje niečo nové, nasávala podnety a informácie ako špongia. A my spoločne s ňou.
Tomu som, samozrejme, prispôsobil aj svoje pracovné vyťaženie a písal som predovšetkým kratšie útvary – prispel som poviedkou Návrat Sibeliusa do antológie súčasných vianočných príbehov Dohviezdny večer (LIC, 2021), poviedkou Rodičovská hliadka do zbierky komediálnych textov Slovensko Komické (Prešporské divadlo, 2021) a niekoľkými krátkymi monodrámami či frkmi som prispel do divadelného predstavenia Kabaret divadla Teatro Tatro.
A potom, keď sme mali pocit, že sme sa zbavili jednej pliagy, sa objavila druhá, ešte desivejšia a smradľavejšia. Vojna na Ukrajine je vojnou pre celý svet. Či sa nám to páči alebo nie, musíme si odkrojiť zo svojho komfortu a postaviť sa na stranu demokratického sveta. Inak sme ako spoločnosť a jednotlivci zlyhali. A každý, kto sa snaží agresiu Ruska zľahčovať, relativizovať či ospravedlňovať, by si mal zopakovať dejiny 20. storočia. Sláva Ukrajine!
Strach nás môže priblížiť k realite
Naposledy sme sa bavili približne pred rokom, keď ste spomínali, že najbližším vašim dielom nebude román či novela, ale chystáte zbierku poviedok o rôznych podobách strachu. Pracujete na nej a v akom je štádiu? Budete v nej reflektovať aj súčasnú situáciu?
Témou, ktorá ma dlhodobo fascinuje, je strach. Už od detstva ma priťahovali strašidelné príbehy a dodnes som zasvätený hororový fanúšik, síce svoju záľubu musím praktizovať po nociach, keď všetci doma zaspia. Horor som dokonca vyučoval na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave.
Žijeme vo svete, ktorý je presýtený strachom – pandémia, vojna, politika, sociálne médiá, reklama. Chcete, aby bolo vaše dieťa v bezpečí? Kúpte mu detektor dychu! A vy ho skutočne kúpite, pretože sa bojíte. Koncept zbierky poviedok, ktorá by reflektovala rôzne odtiene strachu, sa vo mne začal formovať už dávnejšie, no až po narodení Anny som našiel ten správny kľúč.
Na strach zväčša nahliadame ako na niečo, čo narúša náš kontakt s realitou, rozptyľuje náš, ja som však presvedčený, že je to naopak – strach nás môže k realite priblížiť a pomôcť nám lepšie pochopiť svet vôkol nás. Strach môže byť aj očisťujúci. Tak vznikla zbierka magicko-realistických, čierno-komediálnych i hororových textov, ktoré nesú pracovný názov Príbehy ľavej ruky. Práce na textoch som však musel odložiť kvôli pracovnému vyťaženiu na filmových scenároch, no ak pôjde všetko podľa plánu, tak by som knihu chcel dopísať budúci rok. Uvidíme, kedy uzrie temné svetlo sveta.
Ste aj úspešný scenárista. Pred rokom ste spomínali aj to, že váš námet na nezvyčajnú rozprávku zo súčasnosti, kde by svoju úlohu zohralo magické zrkadlo zaujal verejnoprávnu televíziu, pohli sa v tejto veci nejako veci? Alebo sa máme tešiť na niečo úplne iné čo sa natočí podľa vášho scenára?
Námet o magickom zrkadle je ešte stále v hre, no momentálne sa aktívne venujem iným projektom – s režisérom Petrom Czikraiom sme dokončili scenár k celovečernému filmu Matka noci, ide o psychologický folk horor zasadený do izolovanej dedinskej komunity, ktorý pojednáva o dileme, či je výhodnejšie so zlom bojovať alebo s ním kolaborovať.
O ďalších dvoch projektoch, na ktorých pracujem, nemôžem prezradiť veľa, lebo sú ešte vo vývoji – prvým je originálna dramedy miniséria pre RTVS a druhým je celovečerný horor v réžii Petra Bebjaka. Som presvedčený, že vo všetkých troch prípadoch pôjde o diela, aké sme u nás ešte nevideli.
Na záver rozhovorov chcem od opýtaných počuť takmer vždy niečo optimistické. Máte čo ponúknuť? Čo by ste odkázali tým, ktorí si myslia, že na optimizmus už žiadny nie je dôvod?
Ako sa spieva v slávnej scéne ukrižovania vo filme Život Briana: Always Look on the Bright Side of Life!
